„ŠLIZGAŇE“

Neviem kedy som stál prvýkrát na korčuliach. Muselo to však byť veľmi skoro, lebo mi to v pamäti neutkvelo. Ináč, veľmi zaujímavé slovo „neutkvelo“. 🙂 Ale veľmi dobre si pamätám tiché, zimné noci na Kuzmánke a Leninke s ujazdeným neposypaným snehom. S kamarátmi sme sa po nich preháňali na vykrivených korčuliach. Zvláštne, že som z toho nikdy nebol chorý, lebo suchá na mne bola iba čiapka. Aj to len preto, že zostala na obrubníku.

Dnes už v meste na cestách nie je ujazdený sneh bez posypu. A hustota premávky sa nedá porovnať s rokom 1973. Nechať deti po nociach korčuľovať na cestách sa rovná ťažkej diagnóze.

Po týchto korčuliarskych začiatkoch sme strávili hodiny na odkrytom zimnom štadióne. Krúžiť dookola bolo zaujímavé len preto, že sme naháňali dievčatá. A chytali ich. Čím sme boli starší, tým vyššie.

Šlizganie sa po ujazdenom snehu na ceste je zábava. Naháňanie sa v podrepe po preplnenom klzisku je dobrodružstvo.

Pre mňa je ale hajlajt zamrznutá Zemplínska Šírava. Ak to bolo len trochu možné, tak sme tam od mala chodili s rodičmi a súrodencami. Naozaj veľmi veľa kilometrov sme prešli na korčuliach od Prímestskej až po Výpust. Toto bola pre mňa zima. V meste, kde je najvyšší kopec Hrádok s prevýšením cca 64 metrov sa dosť ťažko učí lyžovať.

Niekedy bol ľad pokrytý primrznutým snehom. Ak bola vrstva väčšia, natrápili sme sa. Často krát sa stalo, že nasnežilo až potom, keď voda zamrzla. A keď pri tom aj fúkal vietor, tak vznikli veľké plochy hladkého prírodného ľadu.

Raz alebo dvakrát som zažil zamrznutú Šíravu bez snehu a zrkadlovo hladkú. Nedá sa to popísať. Neuveriteľná nádhera. To musí človek zažiť. Tmavomodrá, matná, majestátna a duniaca plocha. Keď má človek v takých chvíľach tupé korčule, tak môže akurát pozerať a počúvať zvláštne dunivé zvuky, ktoré počuť ako keby spod ľadu. Čím je plocha väčšia, tým je dunenie hrozivejšie. A Šírava je VEĽKÁ. Veľmi radi sme dali ucho na ľad a počúvali.

Pravá zábava ale je, keď máte na nohách správne ostré náradie. Aj tak nie je ľahké rozbehnúť sa, pretože plocha je tvrdá skoro ako sklo. Ale keď sa to podarí a naberiete rýchlosť, neviem ten pocit opísať. Niečo podobné asi človek musí cítiť pri bejzdžampe. Akurát tu viem zabrzdiť, keď chcem. Ale nechcem:-). Idem. 100, 300, 500 metrov. Aj kilometer. Obmedzenie je len vlastná hlava. Pretože dunivé zvuky vplyvom vašej hmotnosti počuť oveľa častejšie ako keď ste si na brehu obúvali korčule.

 Pri tej rýchlosti je dôležité pozerať sa pod nohy. Dunenie je spôsobené pukaním ľadu, keďže ten sa vplyvom mínusových teplôt rozťahuje. A vznikajú dlhé ryhy naprieč Šíravou. Nie je dobré do nich pri takej rýchlosti zasunúť nôž.

Ak ste išli oproti vetru, tak ísť naspäť po vetre je ďalší skvelý zážitok. Rozbehnete sa a rozpažíte ruky. Potom stačí pár odrazov a zdá sa vám, že by ste mohli uvažovať o kariére rýchlokorčuliara. Priblížením sa ku brehu sa ľad z tmavomodrej mení na zelenú. Keď už je voda hlboká asi meter, tak je ľad priesvitný a vidno na dno. Zdá sa vám, že letíte nad vodou. Ak máte šťastie a svieti v tej chvíli slnko, tak zážitok je porovnateľný s… neviem s čím. Nedá sa to porovnať s ničím.

Ak niekto miluje korčuľovanie, tak toto by som mu určite doprial. Všetky ostatné momenty prežité s korčuľami určite nebudú mať v spomienkach take sýte farby.

Rozhodne nie každý bez problémov korčuľuje po zamrznutej prírodnej ploche. A keď sa k tomu pridajú zvuky pukajúceho ľadu, tak to pokoju určite nepridá. Je to aj o prekonaní seba a o zvyku. My sme takto korčuľovali od mala a brali sme to ako samozrejmosť. A keď sme videli Gazík, ktorý prechádzal z Lúčok na Kamenec, tak sme stratili akékoľvek zábrany. Až tak, že som raz sám prekorčuľoval z Prímestskej na Lúč. To ale už bol extrém, ktorý by som pri terajšom rozume neskúšal.

Voda je tá najzvláštnejšia látka vo vesmíre. Stvoriteľ sa určite bavil, keď vymýšľal jej vlastnosti. A zamrznutá, prírodná, zrkadlovo hladká plocha je jeden z Jeho najlepších výmyslov…

Autor: Oliver