Keď dopísal veľký Goethe svoj kultový román, v ktorom si jeho zúfalý hrdina skrz neschopnosť šťastne naplniť a materializovať lásku ním milovanej devy osudovou guľkou siaha na život, nemohol ani len v náznaku tušiť, akú lavínu sebadeštrukčnej nákazy zvalí na svet jeho, z vlastného životného bludiska bezvýchodiskový mladý Werther. Dielo publikované v r.1774 spúšťa v relatívne krátkom čase, rýchlo, a vskutku až nezvyčajnú reťaz samovrážd, nachádzajúcich svoje obete neraz v modrých kabátikoch a žltých nohaviciach, imitujúc tak svojho neslávneho hlavného hrdinu. Sila rodiacej sa „medializácie“ lapá prisilný dych, v niektorých krajinách knihu zakážu. Literárny model sa stáva hrdinom. Hrdinom skutočnosti.
Po tragickej smrti futbalového gentlemana a manažéra Walesu Garyho Speeda /27. 11. 2011/ sa nemálo prekvapené stránky všetkých, nielen športových médií, hemžia analýzami, rozhovormi, spomienkami, no hlavne nezodpovedanými otázkami. Futbalový svet je v šoku, úspešný futbalista a tréner, bohatý, šarmantný a rodinne zameraný muž, ktorý ešte deň pred samovraždou vystupuje v televízii, a ani len tí najbližší netušia, čo prinesú nasledujúce hodiny, odchádza náhle, nemo a bez jediného vysvetlenia. Je zaujímavé, že len pár dní po tragickom obesení sa charizmatického Speeda kontaktuje Sporting Chance Clinic hneď 5 futbalistov. Prosia o odbornú pomoc, a mnohým nám, trocha zamýšľajúcim sa nad záhadou tohto, i akokoľvek jemu podobného úmrtia, sa natíska otázka, koľko ďalších, neznámych a trpiacich športovcov by tak ešte asi malo urobiť, no kvôli vlastným, možno nie úplne jasným dôvodom tak neurobí. Koľko ďalších, o ktorých nikto nevie, osamelých, bojujúcich s depresiou, samotou, závislosťou, či zúfalstvom. Koľko ďalších, ktorí najskôr nevidia Speedovu smrť ako tragédiu, ale inšpiráciu. Citlivé struny tabuizmu novodobej spoločnosti, v ktorej sa často samovražda stáva vzorom, nie varovaním…
Spomeniete si dnes na brankára NDR Roberta Enkeho, ktorý stratil život pod vlakovou súpravou v r. 2009, na kapitána a anglického hráča kriketu Petra Roebucka, ukončiaceho svoj život skokom zo 6. poschodia izby v juhoafrickom Cape Town, na talianskeho futbalistu Agostina Di Bartolomei, ktorý zhodil ťarchu celoživotnej depresie strelou do srdca vo veku 39 rokov? /1994/. Len prednedávnom nachádza Wertherov Effect, popísaný už kedysi Davidom Phillipsom z Californskej univerzity, svoju obeť v belgickom čiarovom rozhodcovi Chrisovi Schelstraeteovi /prerezané zápästia/, a rozkrváca žily i ďalšiemu arbitrovi Bundesligy Babakovi Rafatimu. Mnohí sa dívame na futbalistu len ako na športovca, málokto ako na obyčajného človeka. Nik dnes nevie, čo sa skrýva za smrťou Garyho Speeda, nik nemá právo súdiť, no je isté, že žiadna samovražda nie je bezbolestná, a každá zanecháva ľudstvu akési, nie vždy úplne jasné posolstvo. Či už ste Gogoľ, Majakovský, Hemingway alebo Cobain.
Komik Dough Stanhope úsmevne vraví, že život nie je veru pre každého. Pripomína akýsi zvláštny film, z ktorého ak vás polovica devastačne nudí, v tej druhej už neveríte v zmenu, a najskôr opustíte kino. Život človeka je ale dar, ktorému nie každý z nás dáva patričnú šancu. Revolver, skok z okna, či strangulácia /obesenie/ už dávno nie sú slovami z vymyslených románov, stačí sa obzrieť dookola. Či je suicídium hrdinstvom, alebo skôr jeho opakom, to nechám na čitateľa a jeho pohľad na svet, dnes ale určite vzdajme česť i úctu ďalšej veľkej postave svetového futbalu. Pozdravuj tam hore, Gary …
