So Saškou na Chopku
Pravdepodobne viacerí sme už v prvých ročníkoch základnej školy začínali prichádzať na chuť odskoku tenisovej loptičky od lajny, narazeným prstom z volejbalu, hádzanej či basketbalu, nakopnutým píšťalám a členkom z futbalu a modrinám z hokeja, prvým glgom vody z plaveckého bazénu, čaru bieleho kimona s vidinou čierneho opasku a omrznutým rúkam a nohám zo zasnežených zjazdoviek. Všetko to mali na ,,svedomí“ naši rodičia a my sme mali to šťastie, že sme to mohli zažiť. Niektorí pragmatickejší v kútiku duše dúfali, že ich ratolesť dosiahne športový úspech, na ktorý oni nedosiahli v ich obľúbenom športe. Tí druhí, možno viac romantickí, chceli ,,len“ ukázať malému človeku, ako zmysluplne vyplniť v živote chvíle voľna a tešiť sa z pohybu, zo športu, ako byť šťastný. Či už boli pohnútky našich rodičov také či onaké, mali by sme im byť za to vďační.
Konštelácia vecí okolo mňa, otec, súrodenci, priatelia, prostredie a relatívne vhodné podmienky na šport mi predurčili privoňať si k dvom krásnym športom o čosi bližšie. K tenisu a k lyžovaniu. Jedno i druhé vzhľadom na blízkosť športovísk mi ukrájali zo žiackych a juniorských dní môjho života. Boli to najfantastickejšie tenisové kurty a zjazdovka na svete, to mi verte. I keď som tenis už dávnejšie zavesil na klinec, lyžovaniu som ostal verný dodnes.
Občas sa vynoria spomienky na prvé drevené ,,špeciálky“ bez hrán, ale s medvedíkom lyžiarom na špičkách, na kožené lyžiarky Botas a na prvý vlek, ktorým bol vtedy otec. Nedá sa samozrejme zabudnúť ani na prvých vážnych lyžiarskych trénerov, pánov Jozefa Turoka a Eda Šatánka a tréningy v 15-stupňových mrazoch na domácej zjazdovke v Bardejovských Kúpeľoch, kde nás vlekári nevolali ináč ako ,,malí čerti“ kvôli kúskom, ktoré sme stvárali na tréningoch. Celé to naše zamrznuté snaženie bolo posilnené prirodzenou podporou a aktivitou rodičov, ale aj materiálnou podporou od lyžiarskeho klubu Slovan Bardejovské Kúpele. Úplnou fantáziou však bola, skoro neobmedzene, k dispozícii zjazdovka i mimo tréningových dni, čo sa odrazilo v náraste viacerých talentovaných, a v žiackych rokoch úspešných zjazdárov, ale hlavne sme všetci mali možnosť, aby sa nám lyžovanie dostalo ešte viac pod kožu. Mali sme to šťastie. Zrejme len krátkosť zimy v našej zemepisnej šírke a dĺžke zastavilo vtedy náš ďalší rozvoj.
Preskočím X rokov, aj tých lyžiarskych, počas ktorých som sa lyžovaniu stále venoval s menšími prestávkami, ale počas ktorých som lyžovanie začal vnímať ako výnimočne skvelý spôsob reštartovania hlavy a očistenia duše v symbióze s famóznym pohybom a patričnou fyzickou námahou. Už síce len s menšími osobnými výzvami, zdolať viac či menej náročné zjazdy a zjazdovky a doplniť tak potrebný adrenalín, ktorý hocikde nekúpite. A tak všetky tie skvelé pocity z lyžovania, s malou dávkou vypočítavosti ale aj romantiky, a ťarchu možného rodinného lyžiarskeho úspechu ale aj trápenia sa na ranných a večerných tréningoch som preniesol na svoju vtedy päťročnú dcéru Sašku. Podobne ako z môjho otca pred rokmi sa aj zo mňa stal na chvíľu vlek. Pri tej všetkej odhodlanosti vychovať zjazdára som predsa len aj kus realista a ako som spomenul, nie len, ale aj pre krátkosť zimy a nie najideálnejších podmienok z nej asi nebude držiteľ veľkého krištáľového glóbusu, i keď pôvodný zámer taký bol…:).
Omladina jazdí naplno
Súhra náhod a priatelia s podobnými lyžiarskymi ambíciami mať z ratolesti zjazdára, ma opäť namotali do organizovaného kolotoča okolo zjazdového lyžovania. Chvíľu som mal pocit, že skvelá partia lyžovania chtivých detí, zanietenie rodičov a oddanosť trénerov, často nad rámec svojich povinností, začala budovať nové silné piliere zjazdového lyžovania v Bardejove.
Dve bardejovské a jedno stropkovské žiacke družstvo ,,malých čertov“ dotvárali zopár rokov (snáď ešte zopár rokov aj budú) tak potrebnú atmosféru na lyžiarskych zjazdovkách v Regetovke a Polianke.
U detí bolo badať, že s úspechmi na tréningoch a v pretekoch prichádzali aj nové motivácie a túžby zdokonaľovať sa, a rovnako sme to prežívali i my rodičia. Ak nie viac, lebo každý pád či rana od bránky nás bolela rovnako.
Bohužiaľ pocity z vybudovania silných zjazdárskych pilierov sa akosi vytrácajú. Ťažko niekoho viniť. Dôvodov bude viacero, ale také najhlavnejšie vidím v peniazoch, tréningových podmienkach a zamotanej motanici okolo lyžiarskeho klubu. So slzou v oku už viac ako 5 rokov pozorujem opustenú zjazdovku na Regetovke, všetkým nám známu ako ,,H-áčko“. Skvelý tréningový kopec, ideálny na pokračovanie lyžiarskej tradície v Bardejove. Veď kde inde sa talent prejaví, ak nie na zjazdovke ?
Saška pri pretekoch
Aj preto nerozumiem ľuďom, ktorí chcú v našich skromných bardejovských podmienkach zarobiť na tom, na čo sa tu zarobiť nedá. Rovnako ako v iných športoch, aj lyžovanie je o vášni a srdiečku. O šanci. Ako mi nedávno povedal jeden môj kamarát, lyžiar a zanietený tréner svojej dcéry, veľmi šikovnej malej lyžiarky, ,, …my sa tu len tak hráme…,“ a vlastne mal svojím spôsobom pravdu. Hravosť patrí k športu, šport je hravý. Niekto však so ,,širokými,, ramenami, zlým úsudkom a nechuťou hrať sa, a možno aj nekalou myšlienkou v hlave, vzal širokej lyžiarskej verejnosti ihrisko, vzal H-áčko, vzal šancu ďalšej novej lyžiarskej generácii vyrásť. Tak len berte ďalej panstvo! S kľudom sa pobite aj o kotvu č. 36 a 37! Zanieteným lyžiarskym romantikom z entuziazmu neubudne!
Veď keď si to tak vezmeme, zjazdové lyžovanie, len také to ,,obyčajné“ rekreačné, nie je lacná záležitosť, no na to seriózne klubové, i keď len žiacke či juniorské, si už treba pripraviť zopár tisíc eur na jednu sezónu, ktorá sa samozrejme nemusí vydariť podľa predstáv. Každý z nás rodičov s tým samozrejme rátal, keď už do toho išiel či už s víťaznými ambíciami alebo aj bez. Viacero súčasných skvelých malých lyžiarov tak prichádza možno o vavríny na stupňoch víťazov. Napriek tomu si myslím, že už teraz sú ako oni, tak aj my rodičia malými víťazmi. Ich malé víťazstvá, ktoré pochopia neskôr, sú v omrzlinách z tréningov, ktoré statočne zvládli, v radosti z jazdy, v radosti zo zvládnutia trate, v radosti zo športu. Toto im už nikto nevezme. Osobne mi dnes úplne stačí, a je to také moje mini víťazstvo, keď vidím svoju dcéru na zjazdovke v elegantnom zjazdárskom vajíčku, keď vidím zmysel nekonečných ranných a večerných tréningov.
Je už len na nej ako v budúcnosti zužitkuje tento môj malý vklad do jej športového života, snáď raz si bude rovnako spomínať aj na modriny po spätnom údere bránky a možno už na najbližšom tréningu s úsmevom na tvári ten úder bránke vráti. Bude mať tú možnosť, bude mať to šťastie.
Autor: Ľubo Augustinský
Upravil: BROsport
