Noc pred výstupom na Mt.Pisco nespal nik. Vzrušenie, nepokoj i rešpekt z nepoznaného nechajú blúdiť vaše myšlienky v očakávaní brieždenia, ktoré nie a nie prísť. Peruánska hora v Cordillera Blanca možno nepatrí medzi extrémy, no jej 5 752 metrov budí rešpekt, úctu i obdiv. Spomeniete si na výšku nášho Gerlachu a dáte mi poľahky zapravdu.
Prvý deň treku je vlažný a začína v doline, odkiaľ po 3 hodinách prichádzame do základného tábora pod horu vo výške asi 4 800m.n.m. Krátka pauza, ešte kratšia noc. Výstup začína o 1:30 ráno.
Tomáš a Michal nesú okrem batohov aj lyže, šancu vychutnať si na nich časť pod vrcholom si nechcú nechať ujsť. Stúpame a trek prituhuje. Už po prvej hodine má problémy Branko. Od raňajok bojuje nielen s horou, no i sám so sebou. Po dohode so sprievodcom nasadzujeme tablety na vysporiadanie sa s nadmorskou výškou a spomaľujeme od začiatku nasadené rýchle tempo. Často prašná cesta do 5 000m.n.m padala dole do cc 4 800 a bola všetkým, len nie prechádzkou, skôr štveraním sa cez balvany a skaly. Pripočítajte závislosť na baterkách, mesiaci a hviezdach a máte celkom slušnú predstavu o tom, že pohodlie a komfort je to posledné, čo ste tu prišli hľadať.
Po 3 hodinách treku sa dostávame na sneh, kde nasadzujeme potrebnú techniku. Celý proces trvá šiestim ľuďom na 5-ich štvorcových metroch v kopci asi 45 minút, zima piskotom až škrípe, odmrznutou pravačkou skúšame splniť prianie plnému mechúru, no lano nás už ťahá znova vyššie a vyššie. Dáme to aspoň spolovice. Trpezlivosť a spokojnosť si navčas rána pýta svoje a ešte kúsok viac.
Mimi je čerstvá a vyspatá ako bábä, zato Brankov úsmev napriek jeho bravúrnemu výkonu a našej mentálnej podpore definitívne hrdzavie. Asi v 5 300 m.n.m. mu už sprievodca zakazuje bojovať ďalej. Naše tempo sa navyše ukazuje ako pomalé a po pár hodinách náš líder velí zostup celej malej expedícii. Sme sklamaní, lebo máme sily horu zdolať, počasie praje, čas je však náš nepriateľ. Domorodý horský vodca vie, že ísť až na vrchol znamená ostať visieť na hore i v noci, kedy sa podmienky rapídne zhoršujú, nehovoriac o tom, že tu nemáme kde a v čom spať. Sklamaní zo zlého načasovania si vychutnáme aspoň pár záberov, krásny výhľad dookola a peruánske slniečko. Nie každý cieľ sa dá veru zdolať hneď a na prvý raz, hlavné je nedať sa zlomiť. Po polhodine dostáva pyšný vrchol Mt.Pisca, zdajúci sa priam nadosah, náš posledný nemý pohľad na rozlúčku.
Prichádza čas na zostup a po celkovo 5-ich dňoch trekovania si tak Tomi pripína lyže a poznáva ich mágiu na panenskom prašane v 5 300 m.n.m. Michalovi nesedí viazanie, ako teda lyže i lyžiarky nesie hore, tak ich na pleciach znáša dole. Holt, osud. Možno i on sám vedel, že Michal lyžoval dovtedy v živote iba raz. Vranovský extrémista:)
Napriek zlej logistike, chybnému načasovaniu treku a sklamaniu z nedobytého vrcholu hory to je pre všetkých nezabudnuteľný a unikátny zážitok. Pocity ani dnes nevedia nájsť tie správne slová, každopádne bolesti a trápenia odveje vietor už pri ďalšom brieždení v tábore, odkiaľ sa vraciame do Huarazu, cc 120-tisícového mesta, odkiaľ sme pred pár dňami vyrazili.
Čakajú nás ďalšie cestovateľské dramokamy a splnené sny na našej ročnej potulke Južnou Amerikou.
Autor: BROsport
