Ako čas plynul, v Bardejove sa vytvoril ženský futbalový klub, a tak moje kroky smerovali práve na domáci trávnik. Prešiel rok odkedy som začala s futbalom a na mail mi prišla nominácia ženskej reprezentácie do 19 rokov.
Ako 16-ročná som sa dostala do reprezentácie. Bolo to pre mňa niečo neskutočné. Každý futbalista vie, aký je to úžasný pocit reprezentovať svoju krajinu a nosiť ten najvzácnejší dres. Brala som to s pokorou a vždy som myslela na trénerove slová, že mám stáť pevne nohami na zemi. Môj prvý zraz bol vo Viničnom, kde sme mali tréningové jednotky a tiež dvojzápas. Jeden v Rakúsku a jeden doma s chlapcami zo Senca. Keď som prišla domov zo zrazu, vedela som, čo bude nasledovať. Mala som pred sebou kopec roboty, vedela som, čo mi treba zlepšiť, a tak som sa do toho pustila. Pracovala som na sebe, ako som najviac vedela. S lyžovaním som skončila a venovala som sa iba futbalu. Uvedomovala som si, že už to nie je krúžok ako vtedy na začiatku. V mojej ceste zdokonaľovania ma načas zabrzdili zranenia, ale ani to ma neodradilo. Prišli ďalšie nominácie a ja som bola neskutočne šťastná. Konečne som videla ovocie mojej tvrdej práce. Ťažké tréningy, hodiny na ihrisku, to všetko stálo zato. A tak som sa v roku 2013 mohla tešiť na nomináciu do Sochi na medzinárodný turnaj. Po turnaji nastalo sklamanie. Neodchytala som ani jeden zápas, ani len minútku. Nechápala som. Robila som azda málo? Zle som k tomu pristupovala? Nebola som dostatočne pripravená? V mojej hlave vírilo neskutočné množstvo otázok. Ale ani to ma neodradilo. Nedovolila som, aby ma to položilo, práve naopak, to ma ešte viac nakoplo! Môžem 100x spadnúť, ale 100x sa postavím a pôjdem ďalej.
Pracovala som na sebe ešte viac, ale s tým prichádzalo zranenie jedno za druhým. Odštiepenie z lakťa, výpotok v ramene, koleno. Bola som smutná, nechápala som, čo sa deje. Azda mi nie je dopriate? Ani teraz som sa však nevzdala. Dala som sa zdravotne dokopy a spolu s trénermi sme začali s novými metódami. Spolu s kondičným trénerom som absolvovala tréningy v posilňovni, chodila som vonku behať pod jeho dohľadom a trénovala som naďalej s chlapcami. Absolvovala som aj brankársky kemp v Šamoríne spojený s akadémiou West Ham United a po náročných 5-tich dňoch som sa cítila fantasticky. Darilo sa mi a bola som veľmi spokojná. Cítila som, že som bola v neskutočnej forme. To sa odzrkadlilo aj v zápase s Malým Šarišom, keď sme hrali zápas s chlapcami a na ten si spomínam strašne rada, lebo tam som podala zatiaľ svoj životný výkon. Bola som konečne šťastná. Zároveň som počas letných prázdnin dostala nomináciu na brankársky kemp ženských reprezentácií. V novembri 2013 som dostala nomináciu na testovanie reprezentácie ženy “A”. Keď som si v jeden večer otvorila mail, srdce mi začalo búšiť a ja som tam zbadala správu od technického vedúceho “Ačka”. Hneď som si ju otvorila a keď som videla moje meno, išlo mi srdce vyskočiť. Bola som nevýslovne šťastná a hneď som volala trénerovi, ktorý bol azda ešte šťastnejší ako ja. Išla som spať s tým najkrajším pocitom. Je to pre mňa veľká pocta byť (zatiaľ v širšej) nominácii ženského Ačka.
Naďalej na sebe pracujem, snažím sa dávať do toho čo najviac, ale nezabúdam ani na regeneráciu, ktorá je pri tom veľmi dôležitá.
Teším sa z toho, že sa nám darí aj v klube a verím, že to dotiahneme do 1. ligy. Stále stojím nohami pevne na zemi a verím, že tento rok bude po všetkých stránkach úspešný.
Autor: Lívia Kuľková
Upravil: BROsport
