Andreas Nikolaus „Niki“ Lauda(*22. február 1949), bývalý rakúsky pilot Formuly 1, trojnásobný majster sveta z rokov 1975, 1977 a 1984. Legenda. Žijúca a vlastne už nesmrteľná…
Málokto veril jeho potenciálu, keď sa v roku 1968 ako 20-ročný dostal do Formuly V. Aby získal peniaze na vstup do Formuly 1, jazdil začiatkom 70-tych rokov preteky športových automobilov na Porsche 908/2 a preteky cestných automobilov. V roku 1973 vyhral, mimo iných, 24-hodinové preteky na Nürburgringu na aute BMW Coupé. Svojou rýchlou jazdou a dobrými výkonmi zaujal samotného Enza Ferrariho, s ktorým v roku 1974 podpísal zmluvu.
Odvtedy začala jeho hviezda na pretekárskom nebi žiariť. Už v roku 1975 na majstrovstvách sveta F1 obsadil prvé miesto a dostal sa medzi špičku pilotov v seriáli. Rovnaký úspech sa dostavil aj v roku 1977. Tretíkrát a zároveň poslednýkrát si majstrovský titul vychutnával v roku 1984, kedy vyhral tvrdý duel so svojím novým tímovým kolegom Alainom Prostom. Ten bol v tréningoch a kvalifikácii rýchlejší ako Lauda, ktorý mu v rýchlosti nedokázal konkurovať. Sústredil sa preto na konštrukčnú stránku svojho vozidla a preteky. Nakoniec získal titul na Veľkej cene Portugalska najtesnejším rozdielom pol bodu (polovičné body sa udeľovali na skrátenej Veľkej cene v Monaku).
Prišiel rok 1985. Len rok po majstrovskom titule sa začína pre Nikiho neúspešný rok. Najmä kvôli technickým problémom nedokončil jedenásť zo štrnástich pretekov, na ktorých štartoval. Vyhral len jedinú – Veľkú cenu Holandska – ktorá bola jeho 25. a zároveň posledná víťazná. Jeho záverečným pretekom bola Veľká cena Austrálie, v ktorej bol na vedúcej pozícii, no kvôli defektu ju nedokončil. Na konci tejto sezóny ukončil svoju kariéru vo Formule 1.
Tí „žičlivejší“ by mohli povedať: „Odišiel, lebo musel. Čo iné mu zostávalo.“ Nemusel. Bernie Ecclestone mu ponúkol spoluprácu na sezónu 1986, ktorú však odmietol. Ale nebolo to kvôli strachu, že by neuspel. Ak by zaňho počas kariéry rozhodoval strach, nikdy by nedosiahol to, čo v tomto šialene rýchlom športe dokázal.
A pritom strachu sa musel v roku 1976 postaviť priamo zoči-voči…
1.august, Veľká cena Nemecka, dážď, nebezpečná trať v nemeckom Nürburgringu, Laudov bojkot pretekov, prehlasovanie súpermi. Vo veľmi rýchlom slede udalostí prichádza druhé kolo pretekov. Niki Lauda stráca kontrolu nad monopostom, naráža do bariéry vedľa trate rýchlosťou 250 kilometrov za hodinu. Stena ho odrazí späť na trať, auto vzbĺkne a vybuchne, pričom mu odhodí prilbu. Vrak ešte úplne nestojí, keď doň naráža ďalšie vozidlo. Guy Edwards, Harald Ertl a najmä Arturo Merzario najprv hasia plamene, rozopínajú pásy a Laudu vytiahnu. Sanitka prichádza až po niekoľkých minútach, počas ktorých sa Lauda ešte postaví na vlastné nohy a komunikuje. Oheň mu zohaví tvár, ktorá navždy zmení jeho podobu. Najviac však utrpeli pľúca. Sú takmer celé spálené, do tela sa nedostáva kyslík a v nemocnici Lauda upadá do kómy. Niekoľko dní bojuje o život.
Už o 42 dní, po dvoch zmeškaných pretekoch, však štartuje na Veľkej cene Španielska a končí na štvrtom mieste, to všetko ešte s krvácajúcimi ranami. Práve pred týmito pretekmi ho prepadol strach a úzkosť. „Nevedel som sa pohnúť. Triasol som sa. Prešiel som jeden okruh najpomalšou rýchlosťou a musel som vystúpiť. Nevedel som si predstaviť, že by som súťažil.“ Silný muž, ktorý dokázal zvládnuť pohľad na svoju spálenú tvár bez ucha, ktorý dokázal bojovať s tým, ako sa ľudia od neho odvracajú a nedokážu sa naňho pozrieť, zrazu nezvládal súboj so strachom? Nezvládal, kým si neuvedomil, že ak nenastúpi do auta teraz, už doň nesadne nikdy. Vyhral. Vyhral v tom okamihu a vyhral ďalšie majstrovské tituly.
Po skončení športovej kariéry založil dve letecké spoločnosti (Lauda Air a Niki). Dva roky bol tiež manažérom pretekárskeho tímu Jaguar Formula One. V súčasnej dobe pracuje ako odborný konzultant pre nemecké televízie počas víkendov Grand Prix a funguje ako nevýkonný predseda pre tím Mercedes AMG Petronas F1.
