1:57:59

Sobota 4.10.2014. Vstávam z postele s jemnou brušnou nervozitou. Už zajtra? Aaaaaa veď to je AŽ zajtra. Vnímam celé telo. Som oddýchnutý? Nebolí ma koleno? Stehná ešte troška cítim, ale to snáď prejde.

Čo idem robiť? Mal by som oddychovať. Ale keď oddychujem, zamestnávam myseľ a z toho som len nervózny. Skladám plán. Raňajky, príprava na zajtrajší deň a krátky výbeh. Obed cestoviny, ako ináč. Poobede cesta do Košíc, stretnutie s kamošmi a večer biela noc – nekonečné prechádzky po preplnených Košiciach za modernou kultúrou. Ľudia v meste sa bavia, ja ale musím ísť spať najneskôr o 22:30. Zajtra je veľký deň. Bolia ma nohy. Hrozne. Mám pocit, že prechadzky slepačím tempom po Košiciach sú únavnejšie ako behať polmaratón. Padám do postele unavený. Myseľ pracuje na 100%. Dám to? Chcel by som to dať pod dve hodiny. Nezradí ma koleno? Hovorím si – je jedno aký bude výsledný čas, ide o to, aby som dobehol. Neviem zaspať. O polnoci siaham po tabletke na spanie. Zobúdzam sa do zamračeného maratónskeho rána. Ale poďme pekne po poriadku.

Na základnej škole som bol riadne drevo. Gymnastika bola pre mňa čistá “muka”. Výmyk? Nedosiahnuteľný akrobatický kúsok. Spolužiaci, ktorí mi boli po prsia, nemali ani najmenší problém. Ja so svojou výškou neskutočný. Tenké rúčky, slabé nôžky, proste jedna športová katastrofa. Čo ma bavilo boli ale tímové športy. Futbal, hokej, basketbal alebo volejbal. Hokej sme hrávali za blokom od rána do večera. Korčuľovanie bola pasia. Hokej. Najväčšie dobrodružstvo, ktoré ma drží doteraz. O tom ale nabudúce. Na strednej škole som zistil, že beh na dlhé trate je niečo, v čom mám isté prednosti. Už len preto, že mám dlhšie nohy ako väčšina ľudí na tejto planéte. Začal som behávať, ale nebolo to nejaké pravidelné. Na vysokej škole som prešiel na plávanie. Bavila ma vytrvalosť. Po každej úspešnej skúške som išiel na mestskú plaváreň a plával som a plával, kilometer, dva, dokedy som vládal. Vynikajúco to pomáhalo vyčistiť hlavu. 

Keď sme boli deti, otec nás zvykol brávať prvú októbrovú nedeľu na štadión Lokomotívy. Futbal, párky a cieľ košického maratónu. To bol program onoho dňa. Množstvo ľudí na tribúnach, atmosféra skoro ako na Craven Cottage v Londýne (joke). Po skončení zápasu netrpezlivé čakanie, kedy vbehne na atletický oblúk prvý vytrvalec. Zrazu sa objavuje, prebehne celé kolo a v cieli ho naháňa mladé dievča v kroji, ktoré sa neúnavne snaží mu dať na krk veniec. Nakoniec sa jej to predsa podarí a on prebehne cieľovou líniou so zdvihnutými rukami. Celý štadión aplauduje vyčerpanému bežcovi, ktorého ihneď zakrýva dekou mladý muž vo vojenskej uniforme. Tento obraz mám stále v pamäti, bolo to dávno a aj keď mám pomerne krátkodobú pamäť, pamätám si to ako keby to bolo dnes. Nikdy som si nemyslel, že rodičia môžu mať taký vplyv na deti. Stačilo ísť párkrát s nami na košický maratón….

Keď som mal 38 rokov, rozmýšľal som nad mojimi dcérami. Končili základnú školu a boli akurát v takom veku, keď ich začal baviť facebook a kadejaké chaty na internete. Boli a stále sú úžasné, ale mal som pocit, že sa nudia. Že my sme prežívali naše detstvo dynamickejšie – vonku s kamarátmi pri športe. Rozhodol som sa, že nás prihlásim na family run. Nenáročný beh pre každého, kto zvládne 4,1km. Trénovali sme poctivo. Zistil som, že vedia maximálne ak zabehnúť jeden kilometer. Potom nestíhajú s dychom, pichá ich v boku a tak podobne. Strašne reptali, čo to bol za nápad nás prihlásiť na beh. Smial som sa. Prišiel deň D, prvá októbrová nedeľa v Košiciach, tisíce bežcov a my. Neskutočný spirit. Úžasná atmosféra v košických uliciach. Desaťtisíce aplaudujúcich ľudí a my. Odmena v cieli? Medaila, ich prvá. Stálo to za to. Moje baby odvtedy nevynechali žiaden minimaratón. A čo to dalo mne? Skvelý pocit, že dcéry začali športovať a ja som zároveň reštartoval moju bežeckú “kariéru” Ďalší rok som nahovoril kolegov na štafetu, ktorá sa beží spoločne s MMM. Dvaja bežia 12km a ďalší dvaja 9. Do kopy sme dali 42km za 3h a 35 minút. Pocit? Neopísateľný.

A čo sa teda dialo prvú októbrovú nedeľu 2014? Na štarte MMM bolo 10tisíc ľudí. Handbikeri, korčuliari, minimaratónci, polmaratónci, maratónci a my. Peter Š, Johny M a ja. Oranžové tričká s logom našej firmy, štartové číslo na hrudi aj s čipom, na rukách bežecké hodinky s GPS a v duši cieľ. Zabehnúť náš prvý polmaratón pod dve hodiny a hlavne si to užiť. Minútu a pol nám trvalo len kým sme preťali štartovaciu rampu. Prvé štyri kilometre sme sa hlavne dívali tesne pred seba, aby sme neprišli do stretu s iným bežcom. Začali sme s tempom 5:40 na kilometer. Bežal som spolu s Johnym, ťahali sme sa, občas prehodili zopár slov. Peter Š nás nechal niekde na Lokomotíve.Vďaka hodinkám na ruke sme vedeli, aké máme tempo a tep. Natrénované sme mali tempo 5:40. Pomaly sme zrýchľovali až na tempo 5:20 na km. Na trati sme stretli chalana, ktorý behal bosý – a maratón. Predbehli sme aj spomaleného korčuliara a stretli kopec ľudí a známych lemujúcich ulice. Jednoducho sme si to užili. Na 19-tom km prišla menšia kríza, začalo ma pichať v boku. Vedel som, že treba len zhlboka dýchať a prejde to. Tak aj bolo. Zástup ľudí hustol pri vbehnutí na Hlavnú ulicu. Úžasná energia. Opäť sme zrýchlili. Pri divadle som zakričal na Johnyho. Ideme odteraz každý za seba? Johny na mňa – Idem s tebou. Zrýchlili sme, predbehli kopec bežcov a dobehli do cieľa držiac sa za plecia. V čase 1:57:59. 

Viem, nie je to žiaden maratónsky rekord, ale v maratóne nie sú porazení. Sú len víťazi. Na budúci rok ideme znova, ak to zdravie dovolí. Cieľ je zabehnúť polmaratón pod 1:45. Určite to skúste. Je to droga. Vysokonavýková.

Autor: Mark Blood