Regetovka, január 2015

Máte v živote svoje osudové, milované, čarodejné miesto, návrat na ktoré spustí úplne spontánne tú najdlhokánskejšiu karavánu báječných spomienok a nádherných pocitov…?

Keď nás tu otec ako chlapcov brával v 70-tych rokoch, nebolo tu poriadneho vleku, bufetu, či chaty a poslednú vec, ktorú ste tu okrem lyžovačky prišli hľadať, bol akýkoľvek komfort. Odhadujem, že práve to nás ako deti od tohto Bohom zabudnutého miesta odrádzalo najviac, navyše keď tu mrazy v takom januári často kusali jak hladné kone a bodavý ihličnatý snehodážď vám pri pokuse o úsmev takmer zlomil obličaj /spýtajte sa Johnyho Baču/. Slanina v ruksaku skalnatá jak tatranské bralo a bez vtedy existujúceho termoprádla premočené pišťanie že „oci, poďme už domov…“ , na toto s bráškom nezabudnem. Poslednýkrát som s otcom lyžoval na tejto hore mojich snov a srdca zároveň asi v zime r.2007. Mal vtedy 72 rokov a autom nepriviezol on mňa, ale ja jeho.

Vraciam sa do Regetovky nesmierne rád, cítim v tomto magmatickom časopriestore Nízkych Beskýd absolútne spojenie s prírodou, s rodinou, s priateľmi, so sebou, i s tým hore. Je to raj na zemi, možno práve preto, že tu už dlhé roky nič nefunguje, hlavný kopec je takmer celý zarastený burinou a kriakmi a v celej obci nájdete/ verte, že skôr nenájdete/ 15 obyvateľov. Som /tu/ vlastne absolútne šťastný človek.

Za takéto dni vás dnuká niečo núti sa vždy a úprimne poďakovať. A tak ĎAKUJEM…