Keď sa postavíte na štart najstaršieho maratónu v Európe a druhého najstaršieho na svete, je to samo o sebe obrovská vec. Košice, 2. október 2016, let the party begin!
Základ? Prekonať samého seba, nebáť sa pádu či boľavých nôh a ísť proste do toho. V košických uliciach som sa do maratónskych korčúľ obul už po piatykrát, no nervozita pred štartom bola rovnako veľká, možno aj väčšia, ako pri premiérovom štarte. Dôvodom boli (aj) nové korčule, investícia do 110-tok mi ale urobila obrovskú radosť. Motivácia bola pre tento rok preto jednoznačná – vylepšiť si aspoň o pár minút osobné maximum.
Začiatok maratónu ako obvykle ťažkopádny, nohy sú poriadne stuhnuté od 20-minútového čakania pred štartovacou páskou. Po zahrievacích kilometroch sa ale dostávam do tempa a cítim, že to bude dobrý závod. Počas preteku sa mi sem tam darí nájsť si nejakú skupinku jazdcov, za ktorými sa ide o poznanie lepšie. No ešte lepšie než ktorýkoľvek jazdec, či energetický nápoj, slúžia na povzbudenie a doplnenie síl do nôh hlučné a kričiace davy popri dráhe, na čele s mojou rodinkou a priateľkou. Pocit, keď vás všetci okolo ženú dopredu je proste neopísateľný.
Úžasný pocit po prejdení cieľovej čiary vynahrádza každý vydretý odkorčuľovaný kilometer. Letmým pohľadom na časomieru zisťujem, že som na 99% vylepšil svoj doteraz najlepší čas 00:56:20 (2014). Až následná smska pridáva aj posledné percento istoty, keď zisťujem, že som svojich 20km zvládol za 00:51:47. Eufória radosti sa ešte znásobila po tom, čo mi uvedomím, že som skončil na famóznom 84. mieste (v kategórii MUŽI to bolo 71. miesto). A počet pretekárov? 318.
Ak zdravie dovolí, postavím sa na štart aj budúci rok. Dôvod je jednoduchý – košický maratón je brutálne návykový:)
