Vo všednom rozhovore s mojím dobrým priateľom o tom, čo máme nové, čo sme prežili a čo zaujímavé priniesol tento týždeň, som spomenul meno Peter Hámor. Po jeho vyslovení nepokračujem. Dávam za ním bodku a nechávam ho doznieť.
Robím tak s kúskom nádeje, že môj priateľ o tomto človeku posledný týždeň počul aspoň niečo. Hoci aj od svojej starej mamy pravidelne listujúcej dennú tlač. Chvíľka mojej naivity je preč a ticho zostáva. Oprávnene. Výnimočné osobnosti a okamihy s nimi spojené si niekedy zaslúžia ticho nášho údivu. A niekedy sa toto ticho ponúka ako priestor povedať niečo viac.
Prológ
Peter Hámor, náš elitný alpinista a výškový horolezec, vystúpil v utorok 15.5.2017 na siedmu najvyššiu horu sveta Dhaulághiri (8167m), čím zavŕšil výstupy na všetky osemtisícovky. Peter týmto získal korunu Himalájí a na pomyselnej hlave sa mu bude „tlačiť“ s korunou Zeme (výstupy na najvyššie vrcholy všetkých kontinentov), ktorú získal v roku 2003 výstupom na Mount Winson (4892m), najvyšší vrch Antarktídy. Peter sa stal historicky prvým Slovákom, ktorému sa to podarilo. Veľmi stručne zhrnutý fantastický športový výkon a takmer 20-ročné dobrodružstvo vo výškach. Poďme si to rozmeniť na drobnejšie.
Život vo výškach
Petrove počiny v horách rozhodne nemožno žiadnym spôsobom zľahčovať. Vystúpiť na najvyššie kopce planéty štýlom, akým to urobil Peter, je absolútne špičkovým športovým výkonom na hranici ľudských možností. Stojí za to pripomenúť si tie najväčšie momenty.
Petrovou prvou osemtisíckovkou bola najvyššia hora sveta, Mount Everest, ktorú zdolal ešte v roku 1998. Bol to jeho jediný kopec, kde použil umelý kyslík. Odvtedy liezol po vzore legendárneho Reinholda Messnera čistým štýlom, bez použitia umelého kyslíka, a to z jediného dôvodu. Podmienky lezenia na vysoký kopec nechcel umelo prispôsobovať svojim limitom, ale rozhodol sa posúvať svoje limity tak, aby výstup zvládol v takých podmienkach, ktoré mu kopec prirodzene ponúka. Pravidlo preň znelo „NO O“ – žiaden umelý kyslík.
Ohliadnuc od výborného výkonu na Evereste sa tie najfascinujúcejšie udiali v sezónach 2006, 2008 a 2012.
V roku 2006 Peter predviedol tzv. „troják“, keď v rámci jednej sezóny vystúpil na tri osemtisícovky, a to Čo Oju (8201m), Broad Peak (8051m) a asi najťažšiu osemtisícovku, Annapurnu (8091). Práve výstup na Annapurnu sa Petrovi podaril vo veľkom štýle. Otvoril na nej novú cestu v južnej stene a sólo vystúpil až na vrchol. Svetový výkon. V roku 2010 zdolal Annapurnu ešte raz severnou stenou a stal sa tak prvým človekom, ktorému sa na ňu podarilo vyliezť z oboch strán.
V roku 2008 Peter v rámci aklimatizácie vystúpil na jeden z najkrajších himalájskych kopcov, 6856m vysoký Ama Dablam, ktorý je pre svoj krásny špicatý vzhľad prezývaný „himalájsky Matterhorn“. Už tento výstup bol sám o sebe veľkým úspechom. Ama Dablam je strmý kopec s exponovanými, vysoko technickými úsekmi, ktorých zvládnutie v tak vysokej výške si vyžaduje skúsenosti, neuveriteľnú fyzickú silu a psychickú vytrvalosť. Po aklimatizácii na Ama Dablame Peter zamieril opäť na Annapurnu, kde výstupom v severozápadnej stene síce nevystúpil na vrchol, ale dosiahol úctyhodných 7900 metrov. Následne sa mu podaril osemtisícový „dvoják“, keď najprv alpským štýlom vystúpil na Gasherbrum I (8068m) a o dva týždne na to, perfektne aklimatizovaný a vo vynikajúcej forme, vystúpil na susedný Gasherbrum II (8035m).
Napokon tu bol rok 2012 a Petrove výstupy na druhú najvyššiu K2 (8611m) a tretiu najvyššiu Kangchenjungu (8586m). Dať v jednej sezóne tieto dva kopce nie je nič pre obyčajných smrteľníkov. K2, veľmi strmá, kužeľovitá osemtisícovka, nechránená okolitými vrcholmi, zmietaná vetrami s rýchlosťou 100km/h a s neuveriteľne rýchlo sa meniacim počasím, je svätým grálom výškového horolezectva. Mount Everest je síce najvyšší, s fantastickou históriou a špecifickými výstupovými podmienkami, ktoré priťahujú lezcov z celého sveta, ale K2 je z úplne inej kategórie. Spolu s Annapurnou a Nanga Parbatom sa radí k tým ťažkým „nasty mountains“, ktoré veľmi často horolezcom hovoria svoje nie a zvyknú si pritom od nich brať to najcennejšie – ich život. Rovnako aj výstup na Kangchenjungu jej juhozápadným masívom je radený do kategórie tých najnáročnejších. Nehovoriac o tom, že oba tieto kopce majú svoje vrcholy vysoko nad 8000m v „zóne smrti“, kde vaše telo dostáva totálne K.O., chradne, odumiera, kde sa nedá prežiť, iba zotrvať nevyhnutný čas, a to tiež len za predpokladu predchádzajúcej perfektnej aklimatizácie.
Jedným z veľmi silných momentov pre Petra musel byť nepochybne aj utorkový výstup na Dhaulághiri. Nielen preto, že išlo o jeho poslednú osemtisícovku, ale aj preto, že v roku 2009 na nej Peter stratil dobrého priateľa, skvelého horolezca, Poliaka Piotra Morawského, ktorý neprežil pád do 30-metrovej trhliny medzi základným a prvým výškovým táborom. Vystúpiť na túto horu po tom, čo sa stalo, chcelo čas a vnútornú úľavu. Podarilo sa, úspešne a určite aj na počesť Piotra Morawského.
Výkony z inej planéty, ktoré sa udiali na tejto planéte. Celkom zaslúžene sa Peter zaradil na 36. miesto elitného klubu horolezcov, ktorí zdolali všetky osmetisícovky. Peter však už nie je posledným, komu sa to podarilo. 37. horolezcom s korunou Himalájí sa stal aj Iránec Azim Gheychisaz, ktorý tento týždeň vystúpil na štvrtý najvyšší vrch, Lhotse (8516m), a uzavrel tak svoje výstupy na osemtisícovky.
Kto si, Peter Hámor?
Vážiť si Petra za jeho horolezecký výkon je samozrejmosťou, už len z dôvodu, že sa takéto výstupy nerobia každý deň. Avšak istým spôsobom je to málo. Zabudli by sme tým na veľmi dôležitú vec – kým Peter Hámor je. Špičkový športovec alebo hazardér s kusiskom šťastia? Večná to dišputa. V horolezectve však škatuľkovanie tohto typu neexistuje. Výškový horolezec musí byť skúsený, fyzicky pripravený, musí akceptovať objektívne nebezpečenstvo a mať kusisko šťastia. Tak zo všetkého trocha.
Pre mňa je Peter Hámor horolezecký gentleman, elitný svojím výkonom aj osobnosťou. Je to horolezec, nie dobyvateľ. Kopce nepokoruje, nezdoláva, ale žije s nimi. Nevyužíva šerpov, vynášky do výškových táborov si robí sám. Po Evereste nelezie s umelým kyslíkom. Chce hrať s kopcom fér, nepodvádzať a neuľahčovať si to. Na vrchole žiadnej z osemtisícoviek nestál nohami. Vždy zastavil meter pod ním a vrcholu sa iba dotkol. Z úcty k hore, ktorá mu dovolila vystúpiť až sem. Peter je typ, ktorý hory sleduje, snaží sa s nimi doslova splynúť, počúva ich a ony mu svojimi podmienkami nahovárajú, či ho tam chcú alebo nie. Stvorenie splýva so stvorením. Doslova. Tento priam spirituálny prístup k lezeniu na vysoké kopce z Petra spravil horolezca, ktorý dokáže robiť opatrné, konzervatívne rozhodnutia vedúce k úspechu, a ktorý chápe, že nie je hanbou otočiť sa hoci aj tesne pod vrcholom. Neúspechom v horách je iba jedno, a to, keď sa horolezec z hory nevráti. Petrov výkon je vzorom neustáleho pestovania pokory. Jediné, čo v horách zdoláva, je on sám a jeho strach. Pre ostatných je oporou a pre horu je poddaným, ktorý si od nej pýta povolenie na výstup. A aj napriek tomu, že toto povolenie dostal od tých najimpozantnejších štítov sveta, stále prechováva tú najväčšiu lásku k maličkému Slovensku a Vysokým Tatrám.
Peter by ma za slová „elitný“ či „osobnosť“ istotne zahriakol. Lebo je gentleman. Nepovažuje sa za osobnosť, ani o sebe takto nerozpráva. On tou osobnosťou jednoducho je. Bez veľkých fanfár, reklamy či prehnaného marketingu. Pomaly, v tichosti a v ústraní pred svetom robí to, po čom prahne jeho srdce, a v tom celom sa mu za 19 rokov podarilo dosiahnuť veľké úspechy. Ak existujú momenty, ktoré dokážu inšpirovať a motivovať mladých, starých, športovcov, televíznych povaľačov, piatkových destilátnikov, manažéra či rádového zamestnanca, tak toto je jeden z nich. Peter by určite vedel čo-to povedať každému z nich. O tímovej práci, o sebazapretí, o obete, o šľapaní cez bolesť, o pokore, o túžbe, o šťastí, o smútku, ale aj o úspechu. O živote. O víťazstve túžby.
Ak som niekedy s údivom vzhliadal k zahraničným horolezeckým legendám ako je Reinhol Messner, Ed Viestures, Veikka Gustaffson, Rob Hall či Scott Fischer a čítal ich strhujúce príbehy vo výškach, teraz som nesmierne rád, že jednu takúto legendu máme doma. Peter, ďakujem ti!
Autor: Šimon Hudak
