Už je to päť rokov, čo som sa po prvýkrát postavil pred štartovaciu líniu Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach. Dnes som si teda korčule obúval na tento pretek už šiestykrát, obavy pred štartom ale boli a myslím že aj budú prítomné stále.
Tento rok priniesol hneď niekoľko noviniek. Prvýkrát som sa totiž neobliekol do mojich tradičných dlhých športových nohavíc, ale do kraťasov (aj keď ráno bolo len šesť stupňov), úsek na Komenského ulici konečne nebol o vyhýbaní sa dieram, keďže celá ulica prešla rekonštrukciou, a dokonca vyše polovicu preteku som sa držal vo vláčiku zloženom z náhodných spolujazdcov.
Vo vláčiku sme sa pravidelne striedali, Južná trieda sa nám totiž ukázala v naozaj veternom šate. Záver preteku na Moyzeske som ale viedol takmer celý. Za to som si asi 100 metrov pred cieľom vyslúžil pochvalu a uznanie od pretekára za mnou so slovami: “Vďaka za vláčik, choď dopredu, zaslúžiš si to…” Kopol som teda do vrtule a vychutnal si posledných štyridsaťosem metrov do cieľa. Tam som následne takmer nedobrzdil, všetko ale skončilo šťastne. Nádherná medaila na krku, rýchlo zjedený banán na doplnenie draslíka a prevenciu proti kŕčom, a už sa vraciam pár sto metrov po ulici ku svojmu fanklubu. Fanklubu v zložení rodičia, priateľka s rodinkou a samozrejme tí najlepší kamaráti, a to nielen z Košíc. Skandovanie v ich podaní bolo naozaj parádne a mohli mi ho závidieť aj mnohí maratónci.
Pretek som si užil ako každý rok. Maratónska nedeľa už totiž pre mňa dávno nie je len o rannej sv. omši a povzbudzovaní na Hlavnej ulici, ale najmä o prekonávaní samého seba. Nie len časovo, ale hlavne tým, že na pretek nastúpim. To je totiž často tažšie, ako vaše nohy v cieli 🙂
Časom 00:53:20 som za svojím osobákom zaostal o nejakú minútku a pol. Úžasný pocit v cieli to ale nijako neovplyvnilo. Kto zažil, pochopí. Maratón v Košiciach je totiž čistá droga…
