Róbert Rapčan – lekár, dnes už výhradne sa venujúci intervenčnej liečbe bolesti v pozícii lekárskeho riaditeľa medzinárodnej siete kliník pre pokročilú liečbu bolesti – EuroPainClinics.
Má aj špecializáciu v anesteziológii a intenzívnej medicíne.V osobnom živote je dlhé roky šťastne ženatý s manželkou Janette, otec dvoch dospelých dcér Simony a Sonji Alexandry (Sonja má 17, ale pokladá ju za dospelú, lebo už druhý rok žije sama v Cambridge). Mimo práce má viacero záľub, hlavne športových, ktorým sa venuje v rozličnej intenzite. Podľa chuti, ročného obdobia, geografickej pozície a psychického nastavenia. Sám seba pokladá za realistického optimistu, s primeranou dávkou fantázie, ktorá robí život farebnejší. Hovorí anglicky, švédsky a poľsky, celkom dobre, ale oveľa horšie ako jeho dve dcéry.
Zaspomínaš na svoje atletické časy v rodnom Bardejove?
Otec chcel mať zo mňa futbalistu a s týmto športom som začínal. Väčšinou som bol rýchlejší ako lopta a tak som začal s behom. Najprv v tréningovej skupine Eugena Podhájeckého ako šprintér. Eugen rýchlo odhalil, že som príliš pomalý a bol som preradený k trénerovi Jožovi Droblenkovi ako vytrvalec. Ale keďže som bol málo vytrvalý, skončil som na 800 m trati.
Aj keď som sa nikdy nestal Sebastianom Coeom, ktorého dodnes pokladám za absolútnu bežeckú legendu, spôsob tréningu a súťaženia na 800 m trati ovplyvnil celý môj život. Myslím, že väčšinu svojich rozhodnutí robím do dnešného dňa vo vysokom tempe a na základe okamžitých impulzov a intuície.
Popri svojej unikátnej lekárskej praxi veľa športuješ. Pochváľ sa.
Šport a ja… ha, ha. Označujem dnes sám seba za športového entuziastu, s recesívnym vzťahom k športu, s obmedzeným fyzickým, ale obrovským mentálnym potenciálom. Mám za sebou niekoľko Half Ironmanov, Vasov beh, plavecký pretek na 3 km v dvoch riekach vo Švédsku, trénujem bojové umenia, diaľkové plávanie, venujem sa metóde Wima Hofa. Všetko v nedostatočnej kvalite a intenzite, ale všetko s obrovskou radosťou a nasadením.
Čo ti dáva otužovanie?
Nie som otužilec, venujem sa metóde Wima Hofa. Tá spája určitú formu jogínskeho dýchania so strečingovými cvičeniami a extrémnym vystavovaním sa chladu. V zime behám len v trenírkach, v mraze do – 15 stupňov, 6 – 10 km, 3 – 4 x v týždni. Dvakrát v týždni plávame v studenej vode, 1- 4 stupne.
Všetky aktivity v chlade sú spojené s presným spôsobom dýchania pred a počas výkonu v chlade a cvičením po takomto výkone. Je to hlavne mentálny tréning, chlad je druhoradý, je len jedným z prostriedkov ako opustiť zónu svojho komfortu a byť mentálne (možno aj fyzicky) silnejší. Ale rovnako môže fungovať aj horúčava. Celé mi to dáva úžasné adrenalínové zážitky, celoročné plávanie vonku, skvelú spoločnosť úžasných a ozajstných priateľov, lepšiu imunitu, ale nadovšetko veľký pokoj v duši.
Keby som chcel schudnúť, čo relatívne netradičné mi odporučíš?
Na chudnutie som absolútny odborník. Chudnem od svojich tridsiatich rokov, dlhodobo, s minimálnym úspechom. Ale vždy viem prečo mi to nevychádza podľa predstáv. Zaujímavé je skúsiť byť chvíľu vegánom, to ma bavilo a doporučujem. V zásade celkom u mňa funguje nejesť pečivo, čo nemám problém a nepiť žiadny alkohol, čo v zásade problém mám. Samotný pohyb nestačí, v našom veku … .
Čo by si robil keby si nebol výnimočný lekár, špecialista na liečbu bolesti?
Výnimočný? To bol Christian Barnard a jemu podobný. Ale OK, keby som nebol lekár…
To viem úplne presne. Chcel by som byť oceánografom na Havajských ostrovoch. Alternatíva je aj džezový bubeník, ale tu je problém v absolútnom nedostatku talentu a hudobného sluchu.
Belluci alebo Madonna?
Belucci je moja Madonna.
Vďaka za rozhovor, Robo 🙂
Futbal
