Začalo to niekedy pred dvoma rokmi na jar. Po niekoľkých rokoch na materskej a syndróme vyhorenia z práce z domu sa dostavila naliehavá potreba a túžba robiť konečne niečo len a len pre seba.
Chýbala mi životná iskra, radosť… chýbal mi čerstvý vzduch a nič ma nebavilo. A tak som sa v jeden teplý jarný podvečer vybrala von. Len som tak šla, cez lúku, po ceste, pridala som do kroku a triedila si svoj vnútorný nepokoj.
Bohužiaľ som v detstve nebola k športovaniu vedená, preto som si k žiadnemu športu nevypestovala vrúcny vzťah. No napriek tomu ma to lákalo, samozrejme som vedela o zdravotných benefitoch akéhokoľvek druhu pohybu.
V ten prvý deň som prešla rýchlou chôdzou asi 5 km a zistila som, že toto by mohlo byť ONO. Praobyčajná chôdza…. Po dvoch dňoch sa ku mne pridala mama a asi o týždeň naša kamarátka, mamina susedka Jana. Každý deň sme si pridali pár metrov navyše a veľmi nás to bavilo. Nevynechali sme ani jeden deň. Dážď – nedážď, išlo sa a vždy sme sa na našu chôdzu veľmi tešili. Zo začiatku sme možno niekomu pripadali divné, lebo však dedina… ľudia na nás naozaj sprvu pozerali ako na zvieratká v ZOO. No my sme sa nedali, postupne si všetci zvykli a dnes nás už zďaleka zdravia a fandia nám. Neskôr sme si kúpili palice a stali sa z nás priekopníčky trekingovej chôdze v našom chotári. Dnes už bežne stretávame ľudí s paličkami či bez, vždy prehodíme pár slov a potom sa vytešujeme, že sme možno práve my niekoho inšpirovali.
Založili sme si na facebooku skupinový chat, kde sa každý deň mobilizujeme, dohadujeme sa, kto ide, kedy a odkiaľ… Niekedy sa k nám pridá aj moja sestra a najnovšie máme novú „členku“, moju naj kamošku, čerstvú mamičku Gabiku – tá s nami dala hneď na prvý raz „z fleku“ vyše 8 km. Občas sa stane, že sa niektorej z nás kvôli únave či povinnostiam nechce, ale navzájom sa potiahneme, že BEZPODMIENEČNE IDEME! Samozrejme, odmenou nám je skvelý pocit, endorfíny a super nálada, keďže pri týchto našich skupinových výbehoch si zakaždým kvalitne precvičíme aj bránice.
Vzťahy medzi nami sú skrz-naskrz rodinno-susedsko-priateľské a navzájom sa poznáme od nepamäti, takže sa vždy máme o čom porozprávať. Neraz sa stáva, že z domu odchádzame každá s plnou hlavou svojich starostí a problémov, navzájom sa posťažujeme, čo plynule prechádza do vtipkovania a záchvatov smiechu, takže si zároveň robíme konverzačný test. Šviháme si svižnou rýchlou chôdzou, kocháme sa krásami prírody a naplno si uvedomujeme radosť z pohybu. Domov sa vraciame príjemne unavené, no paradoxne plné energie a vysmiate jak lečo a tešíme sa, že zajtra pôjdeme znova, že si zas medzi prácou a mamičkovskými povinnosťami odkrojíme hodinku a pol pre seba.
Každý deň prejdeme približne 8,5 km, niekedy aj viac. Naším cieľom na polceste je kaplnka, kde nezabudneme poďakovať za to, že sme dnes zas mohli prísť, za zdravé nohy, čo nás tam donesú….
Nedokážem si predstaviť lepšiu psychohygienu, či už skupinovo alebo sólo, vždy to má niečo do seba. Neodradí nás ani horšie počasie, ani kukuričné pole s diviakmi, ani nič. Samozrejme si vieme predstaviť zimné nedeľné popoludnie s knižkou a čajíkom pod dekou… ale ten pocit a radosť z pohybu stojí naozaj za TO! A aby som nezabudla, príjemným bonusom tejto našej nízkonákladovej pohybovej aktivity je samozrejme úbytok kilogramov.
V poslednej dobe sa často hovorí a píše o tom, aký pozitívny vplyv má chôdza na organizmus a psychiku človeka. Odskúšané, overené, funguje to! Aj keď sa chôdza vôbec netvári ako plnohodnotný šport a je preto dosť podceňovaná. Takže celá naša „chodiaca“ skupinka odkazuje, že rýchlu chôdzu všetkým odporúčame. A dúfame, že na našej trase budeme stretávať čoraz viac nadšencov.
