Po MS 2015 v ľadovom hokeji napísali české médiá presne toto: „Nečekané stříbro z Helsinek vyšroubovalo slovenské ambice a očekávání fanoušků mimo realitu. V zámoří patří k elitě pouze Chára, Hossa, Gáborík a Halák. Pokud je zdravý, tak Višňovský. Hráče a osobnosti kalibru Demitry, Bondry, Šatana, Pálffyho, Handzuše nebo Petrovického už Slováci dávno nemají. Většina ligových klubů balancuje na hranici existence, projekt Slovanu Bratislava v ruské KHL se hroutí. Takže tvrdý boj o elitní osmičku na mistrovství světa – to je reálné postavení Slovenska…“
Nakoľko mali bratia novinári odvedľa pravdu a nakoľko nám polichotili, to nechám na vás, jedno je isté. Chcenie, odhodlanie, bojovnosť, či kompletné srdce aj s bonusmi vám v žiadnej robote nebudú stačiť, pokiaľ nemáte to hlavné – kvalitu. Do Pjongčangu sme poslali to najlepšie čo /doma/ máme a dvojkríž hral len to, čo a ako natrénoval. Dnes vieme /a mnohí vedeli dávno predtým/, že to na svet nestačí. V práci s hokejkou sme boli najlepší len pri faulovaní, psychologická nadstavba, somatická sila, technika, rýchlosť, či korčuliarska dominancia bola v porovnaní so súpermi vždy tiež len tá druhá najlepšia na ľade.
Tichonov kedysi vravel, že tréning je nutné zlo a preto treba byť zlým. Nuž, nie je tisíc drepov v tréningu rovnakých vo Fínsku, Švajčiarsku a na Slovensku? Ak nie, prečo nie? Lebo ich v zahraničí robia o tritisíc viac? A za kratší čas? Že nemáme štadióny? Možno preto, že „sa“ v Nórsku či Fínsku neskorumpujú tri miliardy eur ročne. Ako je možné, že mladý Amík stihne študovať Harvard a zároveň hrať svetový hokej na úrovni NHL?
Záverom. Kto si u nás doma pod Tatrou uvedomuje, že aj my všetci na svojich postoch sme vlastne reprezentanti? Reprezentanti vlastného mena, našich rodičov, dediny, mesta, štátu? Makáme na sebe tak, že keby sme my vybehli na pomyselný olympijský ľad, nebudú do nás hádzať ostatní kameňom?
