Keby ste chlapcom, žijúcim v Aténach v piatom či štvrtom storočí pred Kristom, položili otázku, čím chcú byť, až vyrastú, počuli by ste množstvo vtipných odpovedí. No jedno želanie by mali všetci rovnaké. Každý Grék chcel byť „kalos kai agathos“.
Časť štvrtá: o Olympiáde a príliš akčných manželkách
Pre žiaden staroveký národ neznamenal šport to, čo pre Grékov. Bol to pre nich sviatok, najvznešenejšia aktivita ľudského života. Ešte aj starý grécky letopočet začína rokom 776 pred Kristom, kedy sa – podľa gréckych historikov – konali prvé olympijské hry. Ich životným krédom bola kalokagatia – rovnomerný rozvoj tela a ducha. Toto slovo, zložené zo spomínanej frázy kalos kai agathos doslova znamená „pekný a dobrý“. Dobrota sa u Grékov spájala s vedomosťami (múdry muž predsa vie, že ubližovať druhým je zlé, nie?), ideál krásy dosahovali pravidelným cvičením.
Prvou disciplínou, aká sa stala súčasťou antickej olympiády, bol beh. Konkrétne beh na vzdialenosť jedného stadia, čo bolo asi 192 metrov (odtiaľ pochádza slovo štadión – toľko merala závodná dráha v dejisku posvätných hier v Olympii). Neskôr sa súťažilo aj v behoch na dlhšie trate, v zápase a iných atletických disciplínach. Veľmi obľúbený bol päťboj: skladal sa z behu na jeden stadion, z hodu oštepom a diskom, skoku do diaľky a zo zápasu. Víťazní atléti sa stávali podobnými celebritami ako moderní športovci.
Olympijské hry mali jeden malý (no dobre, veľký) zádrheľ: boli určené len pre mužov. Ženy na nich nesmeli súťažiť, dokonca mali pod trestom smrti zakázané prísť aj do publika! (Jedna matka tomuto trestu unikla len preto, že jej syn práve vyhral)
Na druhej strane, Gréci boli takí veľkí športoví fanatici, že im bolo málo stretnúť sa na športovom sviatku len raz za štyri roky. Okrem Olympie existovali tri ďalšie celogrécke hry: v Delfách, Korinte a v meste Nemea (áno, tam, kde Herakles zabil nemejského leva). Na tých boli ženy vítané tak v publiku, ako aj priamo na športovisku.
Šport bol takou trvalou súčasťou gréckej kultúry, že sa spájal takmer s každou kultúrnou udalosťou. Športovalo sa dokonca (a najmä!) na počesť bohov. Aj samotné olympijské hry mali vo svojom programe rituály na uctenie veľkého Dia, otca bohov (teraz som bola v pokušení vysvetliť vám, prečo sa Zeus skloňuje Dia, Diovi, ale toto je športový blog a nie lingvistický, tak sa opýtajte deda Gúgla, možno bude vedieť).
A čo z toho športovania mali grécke ženy? Nuž, popravde, drvivá väčšina dokopy nič. Väčšina gréckych žien sedela doma, starala sa o deti a viedla domácnosť. Až na „jediné ženy, ktoré rodili mužov“ (túto vetu vložili scenáristi filmu 300 do úst Leonidovej krásnej manželky). Šlo o ženy pochádzajúce z mesta Sparta.
Povestná „sparťanská výchova“ bola naozaj tvrdá. Slobodní občania Sparty sa ako hlavnému odboru venovali vojenčine. A aby boli aj ich nežné polovičky dostatočne odolné, trénovali tiež. Slobodní občania Sparty mali totiž toľko otrokov, že si vôbec nemuseli robiť starosti s domácnosťou. Manželky týchto profesionálnych vojakov boli na svoju dobu naozaj výnimočné: zúčastňovali sa verejného života, cvičili (páni sa najradšej dívali, keď trénovali výskoky – koľké prekvapenie, že?), dokonca sa zachovali mnohé výroky spartských žien, dokumentujúce ich hrdosť. Aj spomínaný výrok, že len spartské ženy rodia skutočných mužov, pochádza z úst skutočnej spartskej ženy.
Áno, Sparťanky boli na svoju dobu výnimočne emancipované. Len škoda, že sa táto emancipácia týkala len niekoľko tisíc žien a trvala iba pár storočí, kým Sparta neupadla.
