Namiesto pána starostu, červeného koberca a nejakej tej našuchorenej cickymicky v pokratšom prádelku ma v slnkom blýskanej Regetovke aj tohto roku čakajú iba zajačie packy, ticho zabudnutého sveta, štrnásť skrehnutých pod nulou a zubále polkilometrových cencúľov, škeriacich sa z výšky na božskosť trblietajúcich sa hviezd v šírave podo mnou.
Misia dňa jasná – uhasiť hlad po vrchole Háčka /H-lavného kopca/. Perleť bieleho páperia pažravo hltá každý tvoj krok a ty, sajúc večný prs matky prírody, medzi iným rozdumuješ. O všetkom. O tom, ako si kedysi chcel byť lekárom, stal si sa inžinierom a aj tak si, chvááálabohu učiteľ – ktorý má práve teraz a v taký deň prázdniny! O tom, ako tvoja mama vo veku 79 rokov ešte stále môže a chce, aspoň teda občas, ísť do práce a pomáhať tam chorým detičkám. O tom, aké ťažké to teraz má jeden, či dvaja z tvojich kamarátov, kolegov a blízkych. Rozdumuješ, prečo sa niekto narodí ako Baštrnák, niekto ako Majský a niekto ako Matka Tereza. Rozdumuješ, ktorý okamih v živote človeka rozhodne o tom, že sa z nevinného bábätka vykľuje zloduch schopný ofukovať na dépeháčke či zastreliť len tak pif paf nevinných ľudí. Rozdumuješ. O kráčaní na vrchol. Bo každá cesta hore je poväčšine ťažká a každý z nás si na ten svoj vyšľape po vlastných.
Klzom dole kľučkuješ tŕním, lyža syčí vymrazenou perinkou ako poranené hadie mláďa. Keď ti týpek na snežnom skútri dole pustí za odmenu malý vlek, povieš si, sakra, nie je toto raj?
A ďalší deň, pre ktorý sa oplatilo narodiť…
