Niektoré nápady sú super. Iné celkom v pohode. Ďalšie sú zlé, nedobré, či dokonca zákerné. A tento bol… vlastne dosť hlúpy…
Vždy, keď sa jarné prázdniny zvrtnú na malú sibírsku jazdu, spomeniem si na udalosti, ktoré sa stali asi pred dvadsiatimi rokmi, keď som si ešte aj ja užívala voľno od školy.
Formálne to boli jarné prázdniny. Reálne skôr arktické. Vonku nasypalo snehu po kolená a teploty sa len veľmi zriedkavo šplhali nad bod mrazu. Ideálne počasie na výlet. Teda… aspoň tak sa mi to vtedy videlo. A nie len mne, hlavne mojej kamarátke, ktorá ma nahovorila, že sa pôjdeme pozrieť do nejakého psieho útulku, čo bol kdesi za mestom (popravde, dodnes netuším, kde sme to vlastne boli).
Toho mrazivého rána sme vyrazili v skupinke asi desať detí cez mesto. Prešli sme naozaj kus cesty, vari tri kilometre, keď sme sa ocitli pred miestnou riekou. Kamarátka tvrdila, že tam bude most, ale… nebol (asi nikdy). Hm, čo teraz? Ľad vyzeral celkom pevne, nuž sa jedna dievčinka opatrne pobrala na druhú stranu. Môj zlý pocit sa naplnil asi po piatich sekundách. Ľad zaprašťal a mladá slečna sa s jačaním zaborila do studenej vody. Celú nohu mala mokrú. Vôbec som jej nezávidela.
Hm, čo teraz? Už sme zašli tak ďaleko, hádam sa nebudeme vracať domov! Nie, mám nápad. Viete, čo robia Eskimáci, keď musia prejsť po neveľmi pevnom ľade? (toto nie je vtip ani vás neskúšam) Ľahnú si na brucho a plazia sa ako ľadové medvede. Zhodou okolností som len pred niekoľkými týždňami čítala článok o Eskimákoch a spomenula som si na túto vec. Hneď som to navrhla ostatným. Úprimne povedané, nikto nemal chuť ležať na ľade, ale kúpeľ v mrazivej vode bol ešte horší nápad. Jeden po druhom sme si spravili pohodlie na zamrznutej rieke a odplazili sa do bezpečia.
Deň prebiehal pokojne. Dostali sme sa do toho psieho útulku, tamojší strážca nás ponúkol s teplým čajom. Ocenili sme ho všetci, najmä tá chuderka, čo sa už stihla vykúpať. Ponaháňali sme sa vo vysokom snehu s poltuctom opustených chlpáčov a okolo obeda sa pobrali domov.
Vonku bolo krásne. Možno až príliš. Ani sme si neuvedomili, že ľad na rieke trocha zoslabol. Moji mladší kamaráti sa jeden po druhom preplazili na druhý breh a ja som s malou dušičkou sledovala, ako na mojej ceste domov pribúdajú praskliny. Konečne prišiel rad na mňa. Po prvom metri som zaborila ruku do vody. Juj, zamrazilo ma až v kostnej dreni! Trocha som tam uviazla a… presne v polovici potoka to ľad vzdal a ja som sa celá vykúpala.
(moje bezprostredné verbálne reakcie na tento zážitok boli vymazané pri cenzúre)
Keď som sa konečne dostala von z vody, cítila som sa presne ako princezná Anna v Ľadovom kráľovstve v scéne, kedy spadla do potoka a zamrzli jej šaty. Účastné pohľady mojich spoločníkov mi ani trocha nepomáhali. Mali sme pred sebou ešte tri alebo štyri kilometre cesty cez mesto. Úprimne, v tej chvíli ma najviac trápilo to, aby som nestretla jedného pekného chlapca, ktorý býval neďaleko. Veď to by bola strašná hanba…
Doma som zavesila veci v kúpeľni a vymyslela som historku o tom, že sme sa guľovali. Na moje veľké prekvapenie som ani neprechladla. Mamke som sa priznala až po „premlčacej lehote“ ako dospelá. Len sa zasmiala. Ona sa v detskom veku šla korčuľovať a tiež sa okúpala. A to dokonca v rovnakej rieke ako ja.
