Dnes sa v našom putovaní pozrieme na pomerne dlhý úsek dejín, na obdobie stredoveku. Nezabudnite si ochranné rúška, aby ste cestou nechytili mor alebo podobnú pliagu.
Časť siedma: o temných časoch a jasných ideáloch
Jedno milé porekadlo hovorí, že ani Rím nepostavili za deň. Pravda, aj jeho zničenie trvalo trocha dlhšie a chcelo to desaťročia barbarských nájazdov, aby sa z niekdajšieho hlavného mesta sveta stala ruina. No antická kultúra ako taká naozaj bola – doslova – zničená za deň. Jediným cisárskym ediktom.
Koncom štvrtého storočia vydal cisár Teodosius nariadenie, ktorým zrušil staré pohanské kulty. Kresťanstvo sa tak stalo hlavným náboženstvom Rímskej ríše. A keďže olympijské hry, ktoré existovali viac než tisíc rokov, boli pôvodne tiež na oslavu dávnych bohov, zrušil aj ich. Paradoxne, po rímskych bohoch máme stále pomenované planéty aj niektoré mesiace v roku (o mesiacoch na oblohe ani nehovorím, skoro všetky nesú mená mytologických bytostí). Ešte aj našich synov (Július) a psov (Cézar) nazývame menami pohanských vládcov!
Zrušenie olympiády bolo trocha zvláštne rozhodnutie – teoreticky by stačilo, keby sa počas olympiády odslúžila omša namiesto úlitby veľkému Diovi (kresťanstvo takýmto spôsobom „prekrylo“ množstvo pohanských zvykov a to nie len v Ríme). No po vzniku nových kráľovstiev sa po Európe rozšírilo nové heslo – ora et labora – modli sa a pracuj. Kult tela bol považovaný za diabolský a akákoľvek podpora „telesnosti“ na úkor „duševna“ bola podozrivá (dnešní kresťanskí teológovia majú na šport ako taký celkom iný názor). Ideál vyšportovaného atléta nahradil asketický mních. Mimochodom, ženy sa v tejto sfére dokonale emancipovali: pre stredovekú slečnu existovali len dve životné cesty – vydaj alebo kláštor.
Telesná kultúra, ktorá dominovala svetu po celé tisícročia, bola odrazu akoby odložená ad acta. Šport sa vrátil tam, kde začínal: do detských hier (teda, len ak mali deti ešte čas a silu hrať sa, keďže drvivá väčšina Európanov musela od útleho detstva pomáhať rodičom na gazdovstve alebo pri remesle).
No aj tu platí známe „vodu káže a víno pije“. Panstvo síce kázalo poddaným čušať a makať, no oni sami žili celkom inak. V stredoveku sa rozšíril ideál rytierstva. Mladí chlapci z vysoko postavených rodín dostávali (na svoju dobu) rozsiahlu výchovu, ktorej gro boli bojové športy. Všetko pre to, aby raz mohli bojovať za svojho panovníka (a za nimi regimenty neveľmi ozbrojených a neveľmi vycvičených sedliakov). Hodiny jazdy na koni, šermu, lukostreľby a možnosť predviesť sa na rytierskych turnajoch, taký bol život šľachtica. Súčasťou rytierskej výchovy mal byť aj rozvoj galantnosti a úctivého správania k dámam. Bohužiaľ, podľa súdobých prameňov sa zdá, že tento ideál poväčšine ostával len na papieri a… skutek utek.
Stredovek mal priam hrôzu z predstavy ženy, ktorá bojuje. Jedna sa na to predsa podujala, a to rovno počas Storočnej vojny medzi Anglickom a Francúzskom. Bola to známa Johanka (Jana) z Arcu. Vedená vidinou svätých, ktorí jej kázali brániť vlasť, sa ani nie plnoletá postavila na čelo armády a priviedla svoju krajinu k dôležitému víťazstvu pri Orleánse. Jej neskoršie uväznenie a poprava na hranici mala viac politický ako teologický podtext. Napriek svojmu mladému veku (a faktu, že to bolo nevzdelané sedliacke dievča) si Johanka získala veľkú popularitu, ktorá mohla ohroziť aj samotného kráľa. To, že svoje pohnútky obhajovala náboženskou víziou, pánom prišlo maximálne vhod. Obžalovali ju z kacírstva a upálili.
Naši bratia spoza rieky Moravy poznajú stredovekú povesť o tzv. dievčenskej vojne. Ide o kombináciu starých mýtov o Amazonkách a o únose žien z kmeňa Sabínov, ktorý si zas rozprávali Rimania. Dej v skratke: ženy sa chceli „príliš emancipovať,“ bojovali a samé chceli rozhodovať o tom, za koho sa vydajú. Staršia verzia legendy končí tým, že sa mládenci a devy stretli na oslave, trocha sa pripili a zmierili veľmi intímnym spôsobom. Neskoršie verzie hovoria o krvavej vojne, v ktorej padlo mnoho žien. Pointa bola jednoduchá a jasná: milé dámy, seďte doma (spomínate si na dominu domisedu?). Žiadne slobodné rozhodovanie a – božechráň! – žiadne zbrane do rúk. Nikdy. Alebo aspoň nie na pár najbližších storočí.
