A čo nasleduje po stredoveku? Novovek! Áno, jednotka, sadnúť a nabudúce sa prihlás a nevykrikuj. Posvietime si na svet od obdobie osvietenstva v polovici osemnásteho storočia, až po koniec storočia devätnásteho.
Časť deviata: o veľkých parochniach a povinnej školskej dochádzke
Pri pohľade na guľatučké postavy bacuľatých barokových anjelikov či kypré telá na portrétoch si určite poviete, že teraz sme s tým športom asi úplne mimo. Budete prekvapení, ale nie. Skôr naopak. Toto obdobie vysokých napudrovaných parochní v polovici osemnásteho storočia znamenalo začiatok športovej revolúcie.
V Rakúskej monarchii (pre neznalých dejepisu hovorím aj o Slovensku) vládne Mária Terézia. Hrdá matka šestnástich detí (z toho dvoch cisárov na rakúskom tróne a jednej neskoršej obete Veľkej Francúzskej revolúcie) a významná reformátorka. Jednou z jej najvýznamnejších reforiem bolo zavedenie povinnej školskej dochádzky pre všetky deti – chlapcov aj dievčatá. Hurá, emancipácia!
(Ak ste prestali hromžiť na „geniálny“ nápad tejto mocnej paničky, tak môžete pokračovať ďalej)
Základom školskej výučby bolo takzvané trivium – čítanie, písanie, počítanie a náboženstvo. Neskôr sa postupovalo vyššie cez odborné vzdelanie (remeslo) až po prakticky všetky vtedy známe vedomosti z dejín, prírodovedy i kultúry (mali toho o dve a pol storočia poznatkov menej ako my). Povinná školská dochádzka nebola vynálezom Márie Terézie: v tom istom čase ju zavádzali panovníci v mnohých európskych krajinách. Niekde bola súčasťou učebných osnov aj telesná výchova, no v tom čase to ešte nebolo pravidlom.
Keď na konci osemnásteho storočia padali vo Francúzsku hlavy kráľa Ľudovíta XVI. a jeho manželky Márie Antoinety, spadla s nimi aj móda vysokých napudrovaných parochní a bucľatých telíčok. Nastávajúce devätnáste storočie prinieslo množstvo učencov, ktorí zdôrazňovali návrat k športovaniu a postupne pretlačili telesnú výchovu naspäť do učebných osnov – na miesto, ktoré jej patrilo už dva a pol tisíc rokov predtým v antickom Grécku.
Dámy, konečne môžeme povedať, že sme sa športovo emancipovali. Teda… čiastočne. Spoločná školská dochádzka znamenala aj spoločné cvičenie. Malé deti sa iste potešili, keď si okrem „trivia“ mohli v škole užiť aj pohyb. S dospelými dámami to bolo trocha zložitejšie. Zatiaľ čo páni (hovorím najmä o vyšších vrstvách) chodievali na poľovačky, dámy sa museli popasovať s neforemným oblečením. Vtedajšie paničky so sebou vláčili širokánske krinolíny a niekoľko vrstiev látky. Popravde, spotila som sa už len pri predstave, že si to obliekam!
V tomto období prišiel do módy aj extrémne štíhly driek. Po prvý raz v dejinách bolo „in“ držať diétu. A po prvý raz od konca staroveku bolo v móde cvičiť. Slečny a paničky sa aspoň na chvíľu vyvliekli z monštróznej róby do niečoho voľnejšieho a užívali si pohyb. Koncom devätnásteho storočia sa do ženského odevu dostali jazdecké nohavice. Známa cisárovná Sissi tiež patrila k nadšeným jazdkyniam.
Mimochodom, v období novoveku sa ženy emancipovali aj v oblasti boja. Existujú kronikárske záznamy o ženách – pirátkach. Samozrejme, na to nepotrebovali povinnú školskú dochádzku, iba kvér a výdrž v pití, no zdá sa, že to (aspoň niektoré) s prehľadom dokázali.
Na (vtedy ešte poriadne divokom) Divokom západe sa zrodila ďalšia legenda ženskej bojovej (a vraj aj alkoholovej) emancipácie. Ak poznáte pesničku „Calamity Jane“ od známej českej kapely, tak vedzte, že sa nejedná o žiadnu fiktívnu postavičku. Martha „Calamity“ Jane Canary bola americká pohraničníčka, neskôr herečka (či skôr „účinkujúca“) v predstaveniach o divokom západe. Vedela brilantne narábať so strelnými zbraňami a zniesla viac alkoholu ako väčšina jej mužských kolegov.
