Najvýraznejšia postava slovenskej dráhovej cyklistiky Anton Tkáč (*30. marec 1951, Lozorno) bol už ako dieťa veľmi talentovaným a všestranným športovcom.
Mohol byť čímkoľvek, hokejistom, gymnastom, atlétom, no on si vybral bicykel. Požičaný od kamarátky Hanky. A tak to aj zostalo. Vlastný bicykel nikdy nemal, keďže rodičia sa oňho báli. Nie div, bol veľmi temperamentný, výbušný…. a vlastne aj to ho posunulo na jedného z najlepších šprintérov sveta.
Už v roku 1968 získal dva tituly dorasteneckého majstra republiky v šprinte a v pevnom kilometri. Keď v roku 1970 získal v Leicestri bronz, jeho sebavedomie i chuť trénovať stúpali. No OH 1972 v Mníchove, kde cestoval po zranení a obsadil „len“ 13. miesto, mu zobrali chuť ísť športovo ďalej. Niekoľko mesiacov na cyklistiku ani len nepomyslel.
Antonovo „nakopnutie“ prišlo od kamaráta Ondreja Nepelu, a tak jeho návrat v roku 1973 a presedlanie na šprint mu už o rok neskôr priniesli dúhový dres majstra sveta, keď vo finále porazil reprezentanta ZSSR Sergeja Kravcova.
Na olympiáde 1976 (Montreal) nastúpil vo finále proti trojnásobnému olympijskému víťazovi a viacnásobnému majstrovi sveta Francúzovi Danielovi Morelonovi. Za stavu 1:1 musel ísť tretiu jazdu vabank. Všimol si, že spodok dráhy je natretý latexom, takže tam to muselo ísť rýchlejšie.
V rozhodujúcej tretej jazde vyšiel Tkáč teda lenivo až po horný okraj a riskol. Skrútil bicykel dole a vyštartoval k zlatej medaile.
Druhý najlepší slovenský Športovec storočia (za krasokorčuliarom Ondrejom Nepelom) sa majstrom sveta v kráľovskom šprinte stal v roku 1974, 1976 a 1978.
Po OH 1980 v Moskve, kde obsadil nevďačnú 4. priečku, ukončil pretekársku kariéru, no pri cyklistike zostal. Pôsobil ako tréner československej reprezentácie v dráhovej cyklistike, v rokoch 2001 až 2011 bol prezidentom Slovenského zväzu cyklistiky.
