Sledujte nás

Ifkine fejtóny

A my sme boli majstri?

Už asi dvadsať rokov sa riadim jednou antistresovou radou. Hokej zapínam až vtedy, keď je Slovensko na majstrovstvách sveta aspoň vo štvrťfinále. Z tohto dôvodu ho s postupom rokov sledujem stále menej a menej.

My, Slováci, máme veľmi zvláštny spôsob prejavovania národnej hrdosti. A popravde, je to hrdosť skôr náhodná ako národná. Keby ste sa prešli po hociktorej obytnej štvrti niekde v USA, takmer pred každým domom by ste našli zapichnutú americkú vlajku (chýbajúca vlajka je zvyčajne znak toho, že tu býva hrdý európsky emigrant). Na Slovensku nie. Vlajočky sa vyroja len na začiatku mája (a ešte raz za štyri roky počas olympiády). Žiaden iný šport nevyvoláva v našincoch také emócie a návaly náhodnej hrdosti ako práve hokej.

Zlatú éru našich hokejistov som zažila počas stredoškolských čias. Ach, áno, to boli časy! Cestou zo školy sme so spolužiakmi kvílili uiii ááár de čeeempjóns a najväčšou frajerinou bolo zohnať čo najparádnejší hokejový dres. Jeden sa ušiel aj mne. Dostala som ho k prvému mobilu. Istá telekomunikačná firma vtedy ponúkala „majstrovský“ dres s podpismi našich zlatých chlapcov k novej SIM-ke. Bol trocha neforemný na bežné nosenie, ale ujal sa ako pyžamo.

Hrdosť na našich hokejistov bola cítiť všade. Voňala viac ako prémiová aviváž a opíjala duše. Decká zbierali kartičky s hokejistami a identifikovali sa so svojimi hrdinami. Dokonca sme si v našom rodinnom družstve vyrobili vlastné dresy a ja som trvala na tom, že chcem nosiť číslo 25. Bola som brankárka a toto číslo nosil náš (že vraj legendárny) gólman Lašák.

V majstrovskom drese som sledovala našich snaživcov aj počas ďalších rokov. Na vysokoškolskom internáte mi kamaráti ten dres závideli (no bohužiaľ, páčil sa im viac ako výsledky našich hokejistov). Naposledy som si ho navliekla v deň, kedy sa Libor Hudaček hodil na brucho po tom, ako sme Čechom dali tretí gól (no dobre, dal ho on, ale naša náhodná národná hrdosť predsa hovorí, že sme to boli my). Čoskoro nato som sa vydávala a namiesto hokeja som sa dívala na detské pesničky. Popravde, môjho manžela tie odrhovačky niekedy vytáčajú viac ako hokej samotný. A to ho sledoval aj predvčerom večer a tie jeho korenisté komentáre som počula aj cez stenu do druhej izby.

Pred chvíľou mi tu nabehol švagor s dotazom, či náhodou nesledujem hokej. Niéééé, zlatý môj, synátor pozerá rozprávku a ja si rozhodne nechcem kaziť deň, odchod! Už dávno som si hokej nezapla. Nie dobrovoľne. Moja náhodná hrdosť veľmi trpí, keď sledujem tie trpiteľské výkony našich hokejistov. Ja viem, mne sa dobre hovorí, keď neviem ani poriadne korčuľovať…

Dospela som k záveru, že naša krajina je krajinou hokejových expertov. Expert je človek, ktorý by v praxi totálne zlyhal, no teóriu ovláda úplne dokonale. Presne ten pocit mám vždy, keď počujem komentáre mojich hokeju naklonených známych. Ako ten či onen nedokázal spracovať prihrávku, ako prehral vhadzovanie a ako… hej, banda, ak to viete lepšie, prečo tam nie ste? (na tomto mieste mali nasledovať pikantné poznámky na tému skorumpovanosti našej hokejovej reprezentácie)

Nedávno som pri upratovaní vylovila môj starý „majstrovský“ hokejový dres. Okamžite ma zaplavila nostalgia. Nie, myslím, že ho tento rok nebudem potrebovať. To, že sme boli kedysi majstri sveta, sa mi zdá skoro tak vzdialené ako to, že sme ešte pred sto rokmi boli súčasťou Rakúsko-Uhorska. Dres k mobilu vydržal dlhšie ako mobil i ako forma nášho tímu. No vyhadzovať ho nebudem. Ak sa mi už nezíde na fandenie, tak ho podarujem mojej malej dcérke. Chce sa hrať na strašidlo.

Reklamy
SYNOT TIP vstupný bonus stávka bez rizika - 950x100
SYNOT TIP vstupný bonus stávka bez rizika - 300x300

Futbal

Fortuna Stávka bez rizika za 30 € vstupný bonus 300x300

Viac v Ifkine fejtóny