máj 16, 2 mesiace ago

Jesenická stovka, moje prvé ultra

http://www.brosport.sk/wp-content/uploads/2018/05/ultramaraton.jpghttp://www.brosport.sk/wp-content/uploads/2018/05/ultramaraton.jpgJesenická stovka, moje prvé ultra

Po slabšej minuloročnej sezóne, na ktorú som sa viac-menej vykašlal, a po neuspokojivom výsledku na MMM 2017 som si povedal, že potrebujem výzvu. Ale takú, ktorá ma bude strašiť a zároveň hnať na tréning za akýchkoľvek podmienok. V závere roka 2017 som sa rozhodol, že sa prihlásim na môj prvý horský ultramaratón – Jesenickú stovku.

Jesenická stovka (J100) je ultramaratón, ktorý sa koná začiatkom mája v Šumperku a vedie naprieč celými Jeseníkmi, cez Šerák (1351m), popod Praděd (1491m – 5. najvyšší kopec ČR) a končí opäť v Šumperku. Trasa je dlhá 103 km a výškové prevýšenie je slušných 4150 metrov.

Trénovať som začal presne 2. januára 2018 a do začiatku pretekov som nabehal takmer 700 km. Pre zaujímavosť, minulú sezónu som mal taký objem nabehaný na konci augusta.

Trénoval som v okolí Brna, snažil som sa vždy vyberať kopcovitý terén, pokiaľ som nebehal na dráhe. Cez víkendy, keď bola možnosť behať za svetla, som si vyberal dlhšie trasy. Ale stále najdlhšiu vzdialenosť na tréningu som mal “iba” 39 km. Pamätám si, že vtedy na brnenské pomery vládla najväčšia zima. Vonku bolo pod -10°C. V zime sa skrátka tie objemy behajú jednoduchšie.

Prvou podmienkou k úspešnému absolvovaniu pretekov bolo, samozrejme, prihlásiť sa na ne. Na takýchto pretekoch to nie je vždy jednoduché. Kapacita bola obmedzená len na 220 bežcov a ponuka ďaleko prevyšovala dopyt. O tom hovorí aj rekordný čas, za ktorý boli registrácie preč – 250 sekúnd! Ja som ju, našťastie, dostal, pomohli mi skúsenosti z vysokej školy pri prihlasovaní sa na skúšky 🙂

Ultramaratón

Deň pred pretekmi si pripravujem, čo si vezmem so sebou do bežeckého batoha, a tiež to najhlavnejšie, koľko a akého jedla. Ako totálny (a hlúpy) „benjamínek“ si idem deň pred pretekmi kúpiť nejaké tie bežecké gély. Predavačka je zo mňa trochu rozčarovaná, pretože som ich už vraj dávno mal mať vyskúšané. Po polhodinovej debate odchádzam s veľkou zásobou rôznych gélov, vedomostí a, samozrejme, aj s o dosť ľahšou peňaženkou.

V deň pretekov si beriem voľno v práci, aby som sa nemusel plašiť. Preteky totižto začínajú večer o 23:00 hod.

Prezentácia a zázemie celej súťaže sa odohráva v telocvični miestnej strednej školy. Pri pohľade sa spiacich, rozcvičujúcich sa či oddychujúcich bežcov začínam premýšľať, čo tam vôbec robíme (bežala so mnou aj bežecká parťáčka Bára). Našou jedinou dilemou bolo, či sa obliecť do dlhého alebo do krátkeho. O pár minút jedenásť, obliekam si kraťasy a krátke tričko, zvyšok hádžem do batohu. Zrazu stojíme na štarte a na moje prekvapenie začíname presne na sekundu.

Prvých 10 km prešlo, ani som sa nenazdal, ďalších desať to isté. Tempo máme niečo cez 6 min/km a ja si vravím, že pätina je za mnou. To som vtedy ešte nevedel, ako som sa mýlil.

V ďalších kilometroch už značne začali pribúdať vertikálne metre, a tiež po pravidelnej konzumácii gélov (u mňa to bolo každých 45 min.) prišli aj prvé problémy s trávením. Krízu som nejako zažehnal. Beh s čelovkou nie je vôbec komplikovaný, keď ešte stále máte okolo seba hromadu bežcov, ktorí vám určujú cestu. Neskôr, keď sme sa osamostatnili, vyťahujeme už aj mapu, aby sme náhodou neminuli jednu kontrolu, ktorých bolo na trati dokopy 14.

Po prvých, veľmi úspešných 40 kilometroch prišla kríza a ani nie tá v podobe maratónskej steny, ale z obavy, že jedlo sa míňa ďaleko rýchlejšie, ako som si to naplánoval. V najdlhších stúpaniach spolu s kontrolami mi hodinky hlásia, že piaty 10-kilometový úsek nám trval 2 hodiny a 15 minút! Snažíme sa z toho dostať, odkladáme čelovky a bojujeme ďalej v hmle ešte niekoľko hodín. V Červenohorskom sedle (cca 60. km) sa pohrávam s myšlienkou, že skončím. Už mi to veľmi nebehá, čo by až tak nevadilo, ale moje prepočty mi ukazujú, že som to s jedlom nevychytal. Bára ma motivuje, že to nejako dokopeme.

Na Švýcárne prichádza zázrak v podobe otvorenej horskej chate, kde si objednávame “čočkovou” a kupujeme tatranky do zásoby. Behá sa hneď lepšie a dokonca začíname znovu obehovať bežcov na trati.

Najkrajšie úseky trate boli pod Pradědom, kde trasa kopírovala mierne zvlnenú hrebeňovku, a tu si vylepšujeme čas a stále sa nám darí bežať. Po trase obehujeme aj tých, ktorí to už vzdali alebo sa zranili, ale musia dôjsť ešte do “civilizácie”.

Najväčší zlom prichádza na druhej živej kontrole (75. km), pravé kolená nám začínajú “dosluhovať” a neskôr sa u mňa pridáva aj opuchnutý priehlavok na pravej nohe, čo značne obmedzovalo môj pohyb. Mylne sme sa domnievali, že sme už na 83. km (v skutočnosti len na spomínanom 75. km), a keď som započul vetu, že nás čaká ešte štvrtina pretekov, padá mi úsmev dolu. Na kontrole sme mali stále pekný čas 12 hod. 55 min. a neskôr som sa dozvedel, že sme boli na 63. mieste.

Posledných 27 km sa nedá nazvať inak ako utrpením. Zvyšujúca sa teplota, únava a neuveriteľných X kopcov, ktoré boli jednoznačne najstrmšie z celých pretekov (aj keď nie najvyššie) + rozhľadňa, na ktorej bola umiestnená jedna z kontrol, zapríčinili, že sme tento úsek až do cieľa šli neuveriteľných 6 a pol hodiny.

Výsledný čas znie trochu hrozivo 19 hod. 34 min., veľa ľudí by s ním asi nebolo spokojných, ale 90. miesto z 219 štartujúcich už znie trochu lepšie. Vyžmýkali sme zo seba, čo to dalo aj nedalo. Do cieľa ma dostala Bára, ktorá ešte stále mala nejaké tie sily a chcela to mať čím skôr za sebou. Hnala ma tiež túžba prekonať sa, no a v neposlednom rade, keď už som fakt nemohol, tak som si spomenul na Zátopkove “Když nemůžeš, přidej!”.

Vravel som si, že už nikdy viac sa na niečo také nedám, ale neprešli ani dva dni a zmenil som názor.
Nakoniec to neboli až tak ťažké preteky – dokonca nebola ani svalovka 🙂

P.S.: Buďte zvedaví, nebojte sa a hlavne, robte to, čo vás baví!

Stew Bee

Stew Bee

Blogger at BROsport.sk
S diagnózou akútnej neschopnosti vidieť veci jednoducho budete ťažko písať vždy to, čo, a hlavne ako by chcel pospolitý ľud čítať, keď ale dáte dokopy odviazané podvedomie, excesívnu metaforu a bizarnú iróniu, doktor vám na to poľahky vystaví papier. BROsport je každopádne pecka. Megapecka.
Stew Bee

Latest posts by Stew Bee (see all)

Stew Bee

Stew Bee

S diagnózou akútnej neschopnosti vidieť veci jednoducho budete ťažko písať vždy to, čo, a hlavne ako by chcel pospolitý ľud čítať, keď ale dáte dokopy odviazané podvedomie, excesívnu metaforu a bizarnú iróniu, doktor vám na to poľahky vystaví papier. BROsport je každopádne pecka. Megapecka.

Share "Jesenická stovka, moje prvé ultra" via

More in Ostatné športy
17:38, 4 týždne ago

Pohybovou pasivitou k mentálnej invalidite

Znova o ňom napísať pár riadkov pripomína pocit prvého rande. Všetko je nepoznané, cítite aj tie povestné motýle v bruchu, neustále si naprávate časť košele, ktorá potichu zvláda vaše kŕčovité žmolenie. Prvé lásky sú už raz také. Ich filmový obsah si…

Read   Comments are off
20:29, 2 mesiace ago

Jesenická stovka, moje prvé ultra

Po slabšej minuloročnej sezóne, na ktorú som sa viac-menej vykašlal, a po neuspokojivom výsledku na MMM 2017 som si povedal, že potrebujem výzvu. Ale takú, ktorá ma bude strašiť a zároveň hnať na tréning za akýchkoľvek podmienok. V závere roka 2017 s…

Read   Comments are off
19:20, 4 mesiace ago

Koordinace a integrace

Zkuste si představit, že by měli fotbalisté během hry ruce ve svěrací kazajce. Nebo že golfisté jsou odkázáni pouze na ruce bez možnosti použít nohy a trup. About Latest Posts Stew Bee Blogger at BROsport.sk S diagnózou akútnej neschopnosti vidieť ve…

Read   Comments are off
close
Facebook IconYouTube IconTwitter IconSledujte nás na Instagrame