Sledujte nás

Ifkine fejtóny

Koniec federácie

Niekdajšia Československá republika patrila medzi hokejovú elitu. Aj štvrť storočia po rozpade patrí medzi najúspešnejšie tímy v dejinách hokejových majstrovstiev. No hoci sme s našimi „bratři“ zadobre, počas MS v hokeji sme priam na nože. Či skôr –  na hokejky.

Vo federácii sa všetko robí spoločne. Šport, aj deti. Nie som jediné „federatívne“ dieťa – Česi sa sťahovali na Slovensko, Slováci do Čiech a pri sledovaní spoločného televízneho vysielania nikomu neprišlo divné, že počúva dva rôzne jazyky. Čeština nám doteraz znie známo a rozumieme jej, rovnako, ako Česi rozumejú nám (ak sa aspoň trocha snažia).

Vo federácii sa spoločne vyhráva. Bolo pochopiteľné, že sa naši otcovia, dedovia (i terajšia stredná generácia, ktorá bola vtedy v rozkvete mladosti) tešili na to, ako to naši „natrú“ svojim hokejovým rivalom.

Lenže federácia skončila (a s ňou aj mnohé federatívne manželstvá). Z dôvodov, ktoré som nikdy nepochopila, sa hokejisti rozdelili rovnako ako slabiky názvu federácie. Česi ostali vpredu, medzi elitou, my na konci (koho zaujímajú detaily, nech sa opýta deda Gúgla, vie to lepšie). Všetci si pamätáme niekoľko rokov trvajúcu púť našich hokejistov na vrchol, aby sa znova stretli so svojimi „bratmi“.

Federácia skončila a názory na to, či to bol dobrý nápad, sa líšia. Aj po štvrť storočí my Slováci stále cítime akúsi „historickú krivdu“ voči Čechom. Ešte aj vlajku si nechali, lakomci, zatiaľ čo my sme museli začať od nuly – a to si nás stále pletú so Slovinskom. Čistá katastrofa. Vo svetle týchto okolností sa ani nečudujem tomu, že keď príde na zápas s našimi západnými susedmi, berieme to akosi osobnejšie než keby sme hrali, povedzme, s Fínskom.

Nikdy som sa netajila tým, že som federatívne dieťa. Slovákom som vždy fandila viac, ale… zas mi až tak nevadilo, keď sa darilo aj „súkmeňovcom“ môjho tatka. Vlastne je mi až trocha ľúto, keď počúvam pejoratíva na adresu našich českých susedov. Ani môj manžel sa netají tým, že ich proste „nemusí“. Ich výkon proti Rusku síce hodnotil veľmi pozitívne, no z ich víťazstva sa netešil.

Federácia ostala v našich srdciach, či sa nám to páči alebo nie. Slováci a Česi žijúci v zahraničí si ideu čechoslovakizmu udržiavajú stále. Môj tatko strávil celú dekádu v USA. Žil na Floride, v početnej komunite emigrantov z celej V4. Medzi jeho kamarátov patrili nie len rodáci Česi a bratia Slováci, no aj severní príbuzní Poliaci. Sused, čo býval hneď oproti nemu, bol dokonca Maďar. S ním sa síce zhováral anglicky, no vychádzali spolu veľmi dobre. Snáď až nadštandardne (v porovnaní s tým, ako Maďarov vnímajú mnohí tunajší). Keď som ho bola navštíviť a miestni sa nás pýtali, odkiaľ sme (lebo akcent nepustí), tatko odpovedal – z Československa. A vlastne mal pravdu, lebo po rozpade federácie (a ich manželstva) sme žili každý na inej strane rieky Moravy. Navyše, ako mi povedal, mnoho Američanov ani nezaregistrovalo, že sa kdesi v strede Európy rozpadla nejaká maličká krajina.

Medzi federákmi, žijúcimi v USA, koluje zábavná anekdota. Keď sa na MS v hokeji po prvý raz postavili proti sebe Česi a Slováci, americkí komentátori boli z toho v takom šoku, že začali okamžite sliediť na internete a zisťovať, odkedy je v Československu občianska vojna.

V každom prípade – ďakujem našim hokejistom za reprezentáciu našej polovice federácie 🙂 a držím palce tej druhej polovici 🙂 snáď ma za to neukameňujete 🙂

Prihláste sa na odber noviniek

Futbal

Reklama

Viac v Ifkine fejtóny