Mnoho rodičov sa sťažuje, že u detí klesá záujem o šport. Pravda však je, že záujem strácajú aj dospelí.
Bola už tma, keď sa v sále obecného kultúrneho domu zišlo asi päťdesiat občanov, poväčšine seniorov a až na dve výnimky samí muži, aby si vypočuli starostovu správu o stave obce. Podriemkavajúc za stolmi počúvali ódy na nový chodník a detské ihrisko. Zo všetkého najviac sa tešili na klobásku a dúšok ohnivej vody na obecné trovy. Nálada sa dvihla, až keď sa do diskusie prihlásil jeden mládenec. Poznám ho: jazdí ako blázon, nedávno ma aj s deťmi takmer zrazil. Najprv riešil praktické veci, ako chýbajúci chodník na moste, lebo je to frekventované miesto, jazdí tam veľa áut „a je veľmi nebezpečné, keď tamadiaľ ide chodec alebo mamička s kočíkom“ (to myslel mňa). A potom to všetko zaklincoval smutným konštatovaním, že našej obci chýba futbalový klub.
Hrať by bolo kde. Ihrisko je udržiavané, šatne boli nedávno vynovené za peniaze daňových poplatníkov Európskej únie. Problém je, že nemá kto. Poverený pracovník obecného úradu mládencovi smutne odpovedal, že hoci má naša obec vyše 700 obyvateľov, nedarí sa nájsť aspoň tucet bojaschopných (ehm, futbaluschopných) pánov, aby zostavil mužstvo. Vraj je rád, že sa mu (aj to s odretými ušami) podarilo nájsť dosť mládencov do dorasteneckej súťaže.
Začala som premýšľať, kde sa stala chyba. Odkedy vodím dcérku do škôlky, poznám mnoho tunajších rodín. Oteckov (i slobodných mužov) v najlepších rokoch je tu niekoľko desiatok. Azda sú všetci ako môj manžel, pre ktorého je futbal šport pre tehotné ženy? To istotne nie. Problém bude možno v tom, že mnoho mužov cestuje za prácou. Vďaka týždne trvajúcim turnusom na druhom konci republiky a neraz aj za hranicami sú pre obecný klub nepoužiteľní. Tí mladší zas študujú, domov chodia len občas. A plátať diery legionármi zo susedných obcí sa nedá vždy. Mužstvo sa musí zohrať, musí spolu trénovať.
Myslím, že nie sme jediná obec na Slovensku, ktorá pozoruje klesajúci záujem o nižšiu futbalovú ligu. Nie preto, že by nebola atraktívna. Nikdy nebola, a predsa má dlhú tradíciu. Lenže v čase, keď prakticky všetci muži pracovali v blízkosti rodnej obce, o piatej boli doma a víkendy mali voľné, bolo jednoduchšie poskladať mužstvo. Navyše, byť športovcom bolo akési samozrejmé. Dnes už nie je, určite nie na obecnej úrovni. Každý chce byť manažér, veľký šéf, ale športovec? Nuž, ak nemám na to, aby bol zo mňa Messi, tak načo sa trápiť v obecnej lige? Veď aj na Hamšíka treba viac ako len tetovačky a nagélovaný účes…
Povedala som si, že keď máme aspoň tú dorasteneckú ligu, tak sa aj s deťmi pôjdem pozrieť na zápas. Neboli sme dlho, no mládenci mali úspech. Dcérka povzbudzovala s väčším zápalom ako nejeden OTO a synátora som doslova držala za plienku, aby sa nerozbehol hrať. Radosť im nepokazilo ani to, že sa dcérka na spiatočnej ceste prevrátila z trojkolky a škaredo si rozbila lakeť.
Keď som videla, že futbal má u detí úspech, začala som sliediť na internete. Sezóna už bola v plnom prúde a chcela som vedieť, ako sa našim mladíkom doteraz darilo. Po chvíli som sa preklikala na stránku oblastného futbalového zväzu a môj úsmev rýchlo zamrzol. Naši sú na úplnom chvoste tabuľky, s podobne desivou bilanciou ako majú kórejskí hokejisti na MS. Hm, nevadí. Dcérke predsa stačí, že lopta letí poriadne vysoko a synátor pravidlá zatiaľ aj tak nepochopí. A kto vie, možno kým vyrastú, budeme mať znova poriadne mužstvo a dotiahneme to niekam vyššie. Teda…ak sa nám naši mládenci nerozutekajú po svete…
