Odsúdené a omilostené, milované a nenávidené. Malý zázrak prírody, bez ktorého si nevieme predstaviť množstvo našich pokrmov. Slepačie vajce.
Naša pani profesorka na vysokej škole s obľubou hovorila, že všetko je len stav poznania. Táto, ako výhovorka znejúca fráza, má však v sebe kus pravdy. A neplatí to len o archeológii doby bronzovej, ktorú nám pani profesorka prednášala. Platí to aj o cvičení a o zdravej strave. Prakticky všetky existujúce pokrmy si za posledných sto rokov prešli lepším aj horším obdobím, kedy boli striedavo chválené a hanené. Jednu z najväčších kontroverzií vyvolalo úplne malé, krehké a neškodne vyzerajúce vajce.
Moja posadnutosť hľadať informácie o zdravej strave začala ešte v predškolskom čase, kedy sme bývali u starých rodičov. Moja babička mi už vtedy vysvetľovala, že ona, ako diabetička, musí používať umelé sladidlo (to je ďalší príbeh) a okrem iného mi povedala aj to, že s vajíčkami musíme opatrne. Že vraj – jedno na deň stačí. Obsahuje priveľa tukov, upcháva cievy a bla, bla, bla… Aj moja mamka sa dlhé roky bila do pŕs, že v detstve jedávala na raňajky praženicu z piatich vajec. Uf, tak strašne veľa! Za jej neskoršiu nadváhu určite mohli tie prekliate vajcia!!!
Keď sa v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia začala celosvetovo šíriť epidémia obezity, vedci hľadali vinníka. (akože – každý súdny človek uzná, že je tlstý, lebo sa prežiera, ale americkí vedci potrebovali nevinného obetného baránka) Z tých čias pochádza rozšírená hypotéza, že ľudia, ktorí jedia viac tuku, sú tuční. Hľadali a obviňovali sa všetky potraviny, ktoré obsahovali viac tukov. Vrátane vajíčka. (ešte vám niekedy porozprávam, ako zatracovali avokádo!)
V deväťdesiatych rokoch sa začal riešiť cholesterol, srdcovo-cievne choroby a mozgové príhody. Nejaký mudrc prišiel s delením tukov na „dobré“ a „zlé“. Vajíčko dostalo čiastočnú milosť. Čiastočnú – za jeho „dobrú“ časť sa považoval bielok. Čiže, áno, vaječné bielka sú OK, žĺtka až tak nie. Múdre gazdinky však vedia využiť vaječné žĺtka do koláčov, a tak nič nevyjde nazmar (sme si pomohli, že?).
Keď sa začítate do kníh o športovej výžive, aj dnes v nich často nájdete odporúčania, aby sa s vaječnými žĺtkami až tak nepreháňalo. No väčšina rozumných výživových poradcov už vie, že žĺtok rozhodne nie je taký zabijak, ako sa o ňom hovorilo.
Aj tu však platí, že nie je vajce ako vajce. Na etiketách nájdete niekoľko označení – klietkový chov, podstieľkový chov, chov vo voľnom výbehu. Rozdiel medzi nosnicami v klietke a vo výbehu je asi taký, ako medzi gaučovým povaľačom a špičkovým atlétom. Tie klietkové nie sú v princípe zlé, no… nie je to ono. Pamätám sa, ako som po prvý raz ochutnala praženicu z domácich vajec. Dlhé roky som považovala vajce za chuťovo nevýrazné, priam mdlé. Keď sa mi konečne dostalo do úst skutočné domáce vajce, bol to neskutočný zážitok. Pamätám sa, ako som sa sama seba pýtala: tak takto chutí vajce…?
Dnes bývam na dedine, kde chováme malú armádu vlastných „piraní,“ ako prezývame naše sliepky. Z niekdajších babkiných varovaní o maximálne jednom vajci denne si už dávno nerobím ťažkú hlavu. Možno sa zase objaví nejaký americký vedec, ktorý sa „obuje“ do vajec. Pre mňa je to však zázrak prírody, dokonalá mňamka na raňajky i večeru.
Mimochodom, to vajce na obrázku má síce domaľovanú tvár, no inak je vo svojej prirodzenej, hoci neprirodzene vyzerajúcej zelenej farbe. Áno, navzdory konvenčnej čierno-bielej (či skôr hnedo-bielej) predstave bielych a hnedých škrupiniek existujú aj sliepky, ktoré nosia vajcia so zelenou škrupinou. Tie naše sme tak pokrížili, že im občas vyjde aj ružové. No verte mi, vnútri sú krásne žltučké a na masle chutnučké. Dobrú chuť!
