Najlepšie príbehy píše sám život, len ich treba dať na papier. Ako tento. Prihodil sa môjmu švagrovi, o ktorom som vám už kedysi písala. Akurát, že toto bolo ešte predtým, ako sa stal trénerom.
Bolo krásne letné popoludnie. Mladý muž, ktorý len pred mesiacom oslávil dvadsať rokov, sa vracal autom domov. Vytiahol prevetrať rodinného veterána, škodu 110R (tú istú, na ktorú ma o dva roky skôr zbalil jeho starší brat). Jazdil bezpečne, nikdy nezvykol prekračovať rýchlosť. A na úzkej ceste plnej zákrut mu to ani nenapadlo.
Odrazu sa spoza zákruty vynorilo iné auto. Čierna Kia. Jej majiteľ sa to rozhodol „strihnúť“ a teraz bol len pár metrov od čelnej zrážky s útlou „erkou“. Mládenec za volantom urobil, čo musel – strhol riadenie. Autíčko zišlo z cesty. Snažil sa ho vyrovnať, no už bolo neskoro. Statočný veterán stratil kontakt s vozovkou, urobil kolečko okolo svojej osi a zapichol sa do svahu. Predná kapota sa s chrapotom poskladala ako harmonika. Zadné kolesá ešte raz podskočili, a potom auto zastalo. Vodič čiernej Kie, ktorý bol všetkému na vine, na okamih spomalil, no potom dupol na plyn a zmizol.
Toho dňa som mala naozaj mizerný deň v práci. Keď som prišla domov, naskytol sa mi netradičný pohľad. Môj manžel a švagor sedeli v kuchyni a zhovárali sa. Iste, vždy mali výborný vzťah a prvoplánovo ma prekvapilo len to, že manžel skončil v práci skôr než ja. Začala som mu rozprávať, aký som mala ťažký deň… a on vstal, objal ma a povedal: To nič, môj brat dnes rozbil erku…
Kecáš, pomyslela som si. Môj švagor sa veselo usmieval. A nič mu nebolo. Pri bližšom skúmaní som našla drobučkú modrinku na pravom kolene a miniatúrnu chrastičku na ľavom. Ani sa nesťažoval na bolesti. Povedala som si, že to auto na tom predsa nebude tak zle, keď ani jemu nič nie je… tak ma manžel vzal do garáže a odhalil plachtu, ktorou zakryli statočný vrak. Až potom som uverila.
Najviac ma šokovalo, keď mi švagor opisoval svoju nehodu: keď sa to auto vznieslo a ja som vedel, že nabúram… o seba som sa vôbec nebál. Len mi prebehlo hlavou, že rozbijem auto… Spadla mi sánka. Nebál sa o seba? Nehody, pri ktorých auto narazí čelne do svahu, bývajú neraz aj smrteľné. Švagor navyše nešiel ani pripútaný (odvtedy sa poctivo „zakapčá“ aj keby šiel len preparkovať)… ako to, že nevyletel? Pri takom náraze mnoho ľudí vyletí z auta. Alebo im aspoň odstredivá sila poriadne pochráme krk a oni skončia v nemocnici, či, v lepšom prípade, aspoň s tým futrovaným golierom… a on nič…
Svoju úlohu iste zohralo aj samotné auto – tým, že sa tak poskladalo, absorbovalo väčšinu sily nárazu. Volant sa posunul o dobrých tridsať centimetrov, až k jeho hrudníku. Držal sa ho tak pevne, že ho vôbec neudrel a paradoxne ho zakliesnil, aby nevyletel. Už v tom čase dvíhal činky a sily mal dosť. No ako je možné, že si ani nezranil krk?
Odpoveďou na záhadu mi bola jeho stredoškolská minulosť. Môj švagor je totiž vášnivý fanúšik rockovej a metalovej hudby. Kým bol na škole, chodieval s partiou na všetky koncerty tohto žánru. A poctivo „metloval“ – veď má aj patričné háro. Popravde, nepoznám nikoho, kto by dokázal krútiť hlavou s takou kadenciou ako on. Ono to krútenie krkom síce nevyzerá ako prvoplánové cvičenie, no pomáha. Nepochybujem o tom, že nebyť jeho hudobného vkusu, určite by z „totálkovej“ havárie nevyšiel doslova bez škrabnutia.
Mimochodom, aj jazdci F1 majú silné krky. Nie kvôli metalu, no kvôli veľkej rýchlosti a silám, ktoré na nich pôsobia počas pretekov. Športovanie, či už zámerné alebo len také „pomimo“, môže naozaj zachrániť krk. Môjmu švagrovi ho zachránil heavy metal.
