V legendách máme množstvo hrdinov, ktorí boli buď nesmrteľní, alebo sa aspoň dožili stoviek, či tisíc rokov. Napriek pokroku vo vede sme však stále smrteľní. A aj tí najväčší machri v dlhovekosti končia na čísle 120 – na veku, ktorý sa nám nedarí poraziť, a mnohým z nás sa nedarí ani k nemu priblížiť.
Pred časom som v rodinnom archíve objavila túto fotografiu. Pochádza z polovice päťdesiatych rokov minulého storočia a zachytáva dvoch starších pánov v kruhu svojich detí, vnúčat a pravnúčat. Áno, tí dvaja páni v strede sú otec a syn. Starší mal v tom čase asi 85 rokov, mladší tuším 58. A sú mi vzácni, pretože sú to moji priami predkovia: môj pra-pra-dedo a môj pradedo, Ján Kyseľ starší a mladší.
Môj prapradedo sa dožil úctyhodných 88 rokov. Prežil obe svetové vojny, vychoval šesť detí v chudobnom prostredí na Orave. Do dnešného dňa je medzi mojimi predkami rekordérom v dlhovekosti. Vy možno máte v rodine aj takých, ktorí prekročili 90, možno i 100 rokov, no v každom prípade – mnohých z nás desí predstava, že raz aj my zostarneme a naše dni sa skončia.
Dá sa vôbec zastaviť starnutie a žiť večne? (ako, jasné, že nie, len vás naťahujem) Celý problém starnutia je v prirodzenom cykle obnovy buniek. Všetky bunky v našom tele majú totiž obmedzenú životnosť. Po určitom čase zaniknú a sú nahradené novými. Tento proces si môžete predstaviť ako kopírovanie. Áno, pekne vložíme papier obrázkom nadol do kopírky, stlačíme tlačidlo a píííííp, vylezie nám kópia. Potom zoberieme kópiu, zase ju dáme do stroja a spravíme druhé pííííp. A znova. A zas. A po niekoľkých stovkách opakovaní sa pôvodný obrázok zmení na nepoznanie (a nechváľte ma za túto geniálnu metaforu, kedysi to tak zobrazili v telke a ostalo mi to na hard-disku).
Pri neustálej reprodukcii buniek sa skôr alebo neskôr vyskytnú chyby. Zákonite vedú k defektom. Rok za rokom a… zrazu sa ani my sami nespoznávame. Pravda, dá sa tomu pomôcť. Do určitej miery. Keď si na nete pohľadáte rozhovory s extrémne dlhovekými ľuďmi (100 rokov a viac), čoskoro nájdete spoločné črty ich denného režimu. Striedmosť v jedle a pití, dostatok pohybu na čerstvom vzduchu, neraz i fyzická práca. Samozrejmosťou je aj pozitívny prístup k životu. Láska rodiny a životného partnera (som nedávno videla nejaký párik z Číny, tuším oslavovali 90. výročie sobáša!). Aktívny spoločenský život a vyhýbanie sa stresu…
Tak, teraz som sa opäť pozrela na fotku svojho pra-pra-deda a uvedomila som si, akú somarinu som práve napísala. Ženil sa neskoro, zato rýchlo ovdovel, pochoval manželku a neskôr poltucet vnúčat a pravnúčat. Prežil obe svetové vojny, vedel, čo je hlad, od mladosti bafkal z fajky a alkohol tiež nebol pre neho tabu. Cvičiť určite nemal čas, robil od rána do noci na gazdovstve. Striedmosť? Iba ak ojedinele. Žiaden stres? Tak akože pŕ, ak on nemal stresujúci život, tak už neviem, kto. Napriek tomu zvládol náročné životné situácie a dožil sa vysokého veku. Mal proste tuhý koreň. Veľmi tuhý.
V Biblii, v knihe Genezis, je zvláštna veta, ktorú hovorí Boh: „ich dní bude 120 rokov“. Na danom mieste (Gen 6, 3) to síce priamo určuje čas do potopy, no niektorí sa domnievajú, že je to aj vymedzenie maximálnej dĺžky ľudského života. Patriarchovia pred potopou žili bežne aj 900 rokov (hodil by sa exkurz do sumerskej mytológie, ale to by bolo na dlho), po potope sa ich vek skracoval a od príchodu do Egypta sa už nikto nedožil viac ako 120. Doteraz. Už aj vedci priznávajú, že 120 je zrejme náš biologický strop. Popravde, v starovekom Ríme mali štyridsiatnici titul senex – starec a aj dnes sa osemdesiatka považuje za slušný výkon, takže – je to celkom fajn…
A ako vyťažiť maximum zo svojho potenciálu? Recept, spočívajúci v striedmosti, aktivite a minime nerváčenia sa funguje asi najlepšie. Ak sa aj nedožijete magických 120, určite svoj život prežijete plnohodnotne a v dobrom zdraví. A ešte niečo: buďte dobrí na ľudí vo svojom okolí. To vás urobí naozaj nesmrteľnými.
