Každý rok je iný a každý štart so sebou prináša niečo nové. Vždy, keď sa v prvú októbrovú nedeľu zobudím, cítim obrovský rešpekt pred 20km traťou, ktorú ale zároveň chcem zdolať v čo najkratšom čase.
Keď som ale v septembri na pár dní prvýkrát zaľahol so zápalom dutín, výsledný čas na pretekoch bolo to posledné, na čo som myslel. Je to ale štandard, v tomto ročnom období totiž bývam chorý často. Navyše tri septembrové soboty po sebe sme oslavovali svadby, čiže imunita bola oslabená. No rovnaký scenár sa zopakoval aj v maratónsky týždeň, čo mi už narobilo nemalé starosti. V hlavných úlohách teda nastúpili paralen, šalvia, medovka a cukríky na hrdlo.
Neďeľa ráno, budík 05:55, zapínam Nova Sport 2 a teším sa na MMA zápas tisícročia. Pekné nabudenie pred športovým výkonom. O 08:30 už stojím na štartovacej línii najstaršieho maratónu v Európe a viem, že má čaká azda nekonečných dvadsať minút do štartu. Dvadsať minút, počas ktorých nohy oťažejú a v hlave sa rodia všelijaké myšlienky. C’mon, už chcem vyštartovať.
Na zdravotný stav a výraznú absenciu tréningu (ako už tradične, heh) to bol naozaj príjemný pretek. Niekoľko kríz počas samotného korčuľovania prerušilo búrlivé povzbudzovanie mojich skvelých fanúšikov popri trati už v štandardnom zložení. Nevyhol som sa ale ani kolíziám – nepríjemné kopnutie od obiehajúceho pretekára v cca treťom kilometri, pošmyknutie kvôli ranným prehánkam na Aničke, či kužeľ vymedzujúci trať v našej jazdnej dráhe, ktorý som kvôli vláčiku predo mnou nemal šancu vidieť. Všetko ale vďaka Božej pomoci dopadlo výborne.
„Try once, love forever“ – to, čo stojí na tohtoročnej medaile môžem na základe svojich pocitov len potvrdiť. Navyše, časom 00:52:39 som len o minútku zaostal za svojím maximom z roku 2016 a urobil som tak svoj druhý najlepší čas zo siedmich štartov. Už teraz sa neviem dočkať, ako sa budúci rok opäť medzi prvými korčuliarmi prihlásim na štart ďalšieho ročníka tejto svetovej udalosti.
