Pre matku existujú len dva druhy dní. Tie, kedy od nich deti niečo chcú a tie, kedy nie sú doma.
Hovorí sa, že materstvo – a vôbec výchova detí ako taká – je beh na dlhé trate. Začína vlastne už v momente počatia a neskončí do posledného dňa. No podľa mňa je materstvo skôr séria bláznivých šprintov. Ide len o to, kto uteká a prečo.
Najprv je všetko to pobehovanie na matke. Kým je dieťa ešte v bezpečí matkinho lona, je na nej, aby „vybehala“ všetky povinné zdravotné prehliadky. A neraz musí šprintovať aj na záchod, keď sa kvôli jej miniatúrnemu podnájomníkovi vzbúri horná či dolná časť tráviacej sústavy.
Potom sa dieťatko narodí, a kým si polihuje, je to znova matka, ktorá behá okolo neho. Keď sa rozplače, beží k nemu, aby zistila príčinu. Je hladné? Pokakané? Bolí ho bruško? Alebo snáď chce ísť na prechádzku? Šup, rýchlo uspokojiť potrebu dieťatka a hybaj nazad k sporáku, kde medzitým vykypeli zemiaky. A to je ešte ten ľahší level.
Spočiatku je to celkom zábavné. Bábo sa postupne učí prevaľovať, tak ho mamka presunie na zem, kde roluje (len ho nepristúpiť pri šprinte do kúpeľne, až pôjde nakŕmiť práčku špinavými ponožkami). A kým skončí prvý rok, už si mamička necíti nohy ani chrbát, ako svojmu anjelikovi pomáha s prvými krokmi. Ku cti oteckov dodávam, že aj oni si s potomkami užijú svoje, no na materskej sú predsa spravidla ženy.
Kým sa mamička naučí ako-tak stíhať, jej neviniatko sa z bezbranného tvorčeka zmení na malú akčnú figúrku. Už nestačí šprint za účelom odvrátenia hladu či nápravy stavu plienky. Ten malý viťúz je raz na stoličke, potom na klavíri, o dve sekundy už oblizuje televízor. Tak, mamička, nahodiť tretí prevodový stupeň! Zložiť synátora zo stola, zamiešať zemiaky (zase vykypeli, svine!), zložiť syna z umývadla, vytrieť z podlahy rozliaty džús, zložiť syna z kuchynskej linky, odpratať nože, zložiť syna z regálu na knihy, skontrolovať polievku, zložiť syna z operadla gauča (áno, hovoríme stále o tom istom synovi!).
A ono to pokračuje ďalej, a čím ďalej, tým viac. Detí pribúda a s nimi pribúdajú aj rovinky a zákruty každodenného šprintu. Ten starší sa pýta na nočník práve vtedy, keď chceme v pokoji nakŕmiť mladšieho. A len čo je konečne umytá podlaha, rozleje na ňu džús a vyváľa sa v ňom.
Neskôr pribudnú ranné šprinty do škôlky a do školy, odtiaľ šprint do práce, potom z práce, nazad po deti zo školy a škôlky, šprintom upratať dom, navariť večeru, nahnať deti naučiť sa do školy, navečerať… a niekedy medzi tým si každá matka povie A DOSŤ.
Áno, materstvo je neskutočne naplňujúce, najmä, čo sa týka vyplnenia voľného času a osobného priestoru. Sprcha v trvaní tri a pol minúty, z čoho polovicu času matka počúva kvílenie batoľaťa za dverami, urazeného, že sa nemôže dívať (a druhú polovicu to kvílenie prehluší voda). Posedenie na záchode, ktoré sa okamžite mení na malú rodinnú konferenciu. Namiesto pokojnej večere chvatné zlopnutie v stoji, aby vám tí malí zlodeji nevyrabovali tanier. A zabudnite na večerné romantické chvíľky!
Každá matka sa skôr alebo neskôr pristihne pri snahe zmeniť smer svojho šprintovania. Ujsť pred miliónom otázok. V pokoji si posedieť, vypiť kávu. Môcť sa venovať svojim niekdajším záľubám, ktoré museli ísť bokom. Byť opäť aspoň na chvíľu iba žena a nie mama – policajtka, ktorá musí na všetko dohliadať. Áno, svojich špuntov ľúbi najviac na svete, ale chvíľka súkromia (s manželom, napríklad) by bodla ako soľ.
Poteším vás, mamičky. Špunti vyrastú, odídu z domu a začnú si žiť svoj život. A opäť to budete vy, kto bude šprintovať za nimi, aby ste im pomohli s ich vlastnými deťmi. Lebo to mamky robia. Po celý život sú na úteku.
