Dnes sa v našom rozprávaní pozrieme na druhého nepriateľa zdravej výživy a štíhlej línie, bielu múku.
Chlieb náš každodenný… to si ako kresťanka opakujem každý deň pri modlitbe. A potom stále počúvam, že chlieb nie je až tak úplne dobrý nápad, a že by rozhodne nemal byť každodenný. Tak ako to vlastne je?
Pozrime sa trocha na dejiny tohto jedla. Nebol totiž vždy taký každodenný, vlastne ho máme na jedálničku „iba“ nejakých 6 000 rokov. Ak vás toto „iba“ prekvapilo, vedzte, že vedci odhadujú existenciu človeka moderného typu (Homo Sapiens Sapiens) na oveľa dlhšiu dobu, okolo 100 000 rokov.
Obdobie vzniku chleba datujeme do prvej ľudskej „revolúcie“ – do obdobia neolitu, mladšej doby kamennej. Neolitická revolúcia znamenala prechod od lovca k roľníkovi. Zrná pšenice, raže či jačmeňa boli súčasťou ľudského jedálnička prakticky od počiatku (naši prapredkovia zjedli všetko, čo nezjedlo ich, neboli vôbec prieberčiví), no až v neolite prišli na to, že ak ich pomelú na múku, zmiešajú s vodou a upečú, vznikne niečo celkom nové, sýte a chutné.
Samozrejme, chvíľu trvalo, kým sa chlieb dostal do dnešnej podoby. Tie prvé boli len jednoduché placky bez soli či droždia. Naši vynaliezaví predkovia však čoskoro našli spôsoby, ako vyšperkovať takú základnú potravinu a dostať ju – doslova – na vrchol potravinovej pyramídy. Každý kút sveta ponúkal svoje verzie chleba. V Číne ho prakticky nepoznali, napchávali sa ryžou. Indiáni v Mexiku mleli kukuricu a robili z nej placky. A jeden dokonale zuhoľnatelý chlieb nedávno vytiahli z pece v Pompejách. Už je síce 2 000 rokov po záruke, no jasne vypovedá o tom, že bol súčasťou života.
Aj pre našich predkov – Slovanov – bol chlieb dôležitý. Do určitej miery bol však jedlom bohatých. Chudobní si museli vystačiť s posúšikmi a rôznymi verziami kaše. Fráza „chlieb náš každodenný“ mala pre našich predkov oveľa hlbší význam ako pre nás, lebo nebol takou samozrejmosťou.
Dvadsiate storočie prinieslo zlatú éru chleba. Bieleho chleba. A vtedy sa všetko pokazilo.
Súčasný chlieb sa dá len ťažko porovnať s chlebom našich dedov. Vo väčšej miere používali raž, jačmeň či ovos, pšenica bola luxus. Ich chlieb bol často aj s otrubami (mimochodom, tie sú na celom zrne energeticky najhodnotnejšie!), oveľa zdravší ako ten náš. Ich chlieb naozaj mohol byť každodenný.
Prúser nastal v momente, kedy sa chlieb začal piecť z rafinovanej bielej múky. Obsahuje viac lepku ako tá pôvodná (nehovoriac o tom, že aj samotná pšenica býva často GMO!). Lepok spôsobuje závažné potravinové alergie, navyše sa múka stáva ťažko stráviteľnou a ukladá sa ako tuk. Zbavená otrúb je prakticky bez akýchkoľvek telu prospešných látok.
Moderná biela múka je na zozname previnilcov naozaj právom. Je zodpovedná za množstvo obéznych ľudí. A najhoršie na tom je, že si to mnohí ani neuvedomujú.
„Ideš na obed?“ opýtala som sa kolegyne v práci.
„Nie, doktor povedal, že musím schudnúť,“ odpovedala. Nie som doktor, no zdieľam jeho názor. Keď však vzápätí vytiahla z kabelky balíček, čo si doniesla z domu, vypleštila som oči.
„Čo to máš?“
„Vianočku!“
