Sledujte nás

Ifkine fejtóny

Hop a skok

Koľko peňazí ste už investovali do svojich cvičebných pomôcok?

Nebojte sa, nebudem vám tu dávať rozumy ani ponúkať štatistiky. Len sa chcem s vami podeliť o jeden veľmi vtipný zážitok z mojich mladších rokov.

Keď som sa pred ôsmimi rokmi pustila do cvičenia, vybrala som si program Zuzky Light. Dôvody boli tri – nenáročnosť časová, priestorová a finančná. Prakticky všetko sa dalo zacvičiť doma, doslova na ploche dva krát dva metre (ok, radšej dva krát dva a pol). Vybavenie minimálne. Jedno, čo som však rozhodne chcela skúsiť, bolo skákanie na švihadle. Zuzka ho odporúčala ako skvelú aeróbnu aktivitu. A mala pravdu: človek s mojou telesnou stavbou spáli za hodinu skákania na švihadle asi 800 kalórií. Hej, teraz si poviete – ktorý blázon vydrží hodinu v kuse skákať, že? Len na ilustráciu dodám, že hodina nejakej loptovej hry spáli asi tak polovicu.

Skákanie na švihadle ma veľmi bavilo. Ako prváčka na základnej škole som šla do letného tábora. A vždy, keď ma nebavili spoločné aktivity, som sa niekam zašila a skákala na švihadle. Celé hodiny. Až kým som sa to nenaučila. Lenže ako som vyrástla, moje detské švihadlo sa akosi scvrklo. Nestačilo mi. Prestala som skákať.

No lenže to by som nebol ja, keby som nehľadala spôsob, ako to prekonať! Zistila som, že hoci som mala v hlave stereotypnú predstavu o tom, že skákanie na švihadle je pre deti, o jeho blahodarných účinkoch vedeli aj dospelí. Najmä tréneri. (napokon, aj Sylvester Stallone sa ako Rocky naskákal poriadne veľa!) Kde je dopyt, tam bude aj ponuka, a tak som sa vybrala do obchodu so športovými potrebami.

Švihadiel bolo dosť. To treba uznať. A za ceny, ktoré mi prišli trocha prehnané. Iste, ak niečo predávate ako hračku, stojí to menej, ako keď to má nálepku „športová potreba,“ však? Nuž ale, skákať som chcela, 15 euro som videla aj uvidím, švihadlo som kúpila.

Tu sa však ukázal druhý prúser – toto švihadlo bolo zrejme na nejakú žirafu. Strašne dlhé. Fakt strašne dlhé. Aj som sa ho snažila nejako namotať okolo rúk, ale skákalo sa na ňom zle. V kuse som sa potkýnala (a to zas nie som až také nemehlo!). Moja mamka si ho tiež vyskúšala a skonštatovala, že je nanič. Aké bolo drahé, tak bola z neho akurát pekná šnúra na prádlo.

Lenže to nepoznáte moju mamku! Zatiaľ čo ja som obiehala renomované obchody, ona si to zamierila do „cenťáčika,“ jedného z tých čarovných kútikov, kde vám predajú kadejaké hlúposti za pár drobných. V jednom z nich objavila červené plastové švihadlo s dúhovou plastovou šnúrou a takým tým cvakacím počítadlom. Za euro. Moja akčná mamka (v tom čase ešte nemala 50, ale k aktívnej športovkyni mala ďaleko) ho vyskúšala priamo v obchode. Bolo akurátne.

Je tomu už osem rokov, no cenťáčikovské švihadlo mám stále. A stále na ňom skáčem. Dokonca aj to cvakacie počítadlo stále funguje, ani pena na rúčkach sa nerozpadla. Vždy, keď ho beriem do rúk, predstavím si mamku, ako ho skúša pred vyjavenou predavačkou a cuká mi kútiky úst od smiechu. A od vďačnosti. Moja mamka, podobne ako iní rodičia, investovala tisíce eur do mojej budúcnosti a do vzdelania. No paradoxne, jedno eurová investícia do plastového švihadla sa vyplatila najviac. Stála ma 8 kíl tukových zásob.

Prihláste sa na odber noviniek

Futbal

Reklama

Viac v Ifkine fejtóny