Monoposty formuly 1 tento rok absolvujú svoju jubilejnú 70. majstrovskú sezónu. Pri tejto príležitosti sme pre vás pripravili predstavenie všetkých aktuálnych okruhov, ktoré sú súčasťou tohtoročného kalendára. Formula 1 a Kanada – to je vzťah trvajúci už viac ako polstoročie. V prvej dekáde však obaja hľadali miesto, na ktorom si dajú svoje každoročné rande. Nakoniec ich prichýlila najľudnatejšia metropola provincie Quebec. Preteky sa tu neuskutočnili len v rokoch 1987 a 2009, takže tento rok do Montrealu monoposty zavítajú už po štyridsiaty krát.
Tradičnou zastávkou vrátane prvých nemajstrovských veľkých cien bol pritom druhý najstarší kanadský okruh Mosport vzdialený len 75 km od Toronta, ležiaci v parku severne od mestečka Bowmanville. V prvých štyroch ročníkoch sa striedal s iným, vtedy novučičkým quebeckým okruhom Mont-Tremblant, nachádzajúcim sa neďaleko známeho rovnomenného lyžiarskeho strediska, vzdialeného 130 km severozápadne od Montrealu. Krutá kanadská zima sa však podpísala na zhoršujúcom sa povrchu okruhu, ktorý od roku 2000 vlastní spolumajiteľ tímu Racing Point Lawrence Stroll. K tomu sa pridali aj politické nezhody (rivalita medzi anglicky a francúzsky hovoriacou časťou Kanady), vďaka čomu sa tu uskutočnili len dve veľké ceny. Víťazom týchto treníc sa tak napokon stal Mosport, na ktorého návrhu sa spolupodieľala hviezda F1 50. rokov Sir Stirling Moss. Už toto miesto akoby predurčilo pretekom dramatický priebeh, ktorý sa v Kanade opakuje takmer každoročne. V roku 1973 tu bolo po prvý krát v histórii F1 použité bezpečnostné vozidlo, vtedy ešte podľa zvyklostí amerického kontinentu nazvané Pace Car. Kopcovitá trať však už v polovici 70. rokov prestala spĺňať čoraz náročnejšie bezpečnostné štandardy kladené na organizátorov, a tak sa podujatie aj vďaka najväčšiemu quebeckému pivovaru Labatt sťahovalo na nový okruh priamo v Montreale.
Za jeho vznikom stojí Angličan Roger Peart, sám amatérsky pretekár v rally, na ktorého sa obrátila miestna automobilová federácia s požiadavkou na preskúmanie možností, či a kde v okolí Montrealu by mohla byť postavená moderná pretekárska trať. Neskorší steward FIA Peart, ktorý už vtedy vykonával kontroly na okruhoch po celom svete, dostal na rozmyslenie presne 30 minút a ako sám hovorí, najlepšia bola hneď prvá myšlienka, ktorá ho napadla: umiestniť okruh na umelý ostrov Île Notre-Dame, ktorý vznikol v roku 1965 na rieke Svätého Vavrinca z kamennej sute vyťaženej pri stavbe montrealského metra a ktorý bol následne upravený pri príležitosti konania svetovej výstavy Expo ’67. V rovnakom období navyše miestna radnica rozhodla, že ostrov bude využívaný na športové aktivity a pre kultúrne podujatia určila neďaleký prírodný ostrov Île Sainte-Hélène, na ktorom bola v roku 1967 umiestnená hlavná časť výstavísk Expo a ktorému dodnes dominuje veľká guľová konštrukcia z ocele a skla zvaná Biosphere. Jedinou podmienkou starostu Jeana Drapeaua, po ktorom je dnes pomenovaný park na ostrove Notre-Dame bolo, aby nový okruh nestál daňových poplatníkov ani cent. Počas polhodinky uvažoval Roger Peart aj o tom, že by bol využitý Olympijský štadión. To, čo nakoniec rozhodlo, bola už vybudovaná zastávka metra a tým aj jedinečná dostupnosť pre všetkých návštevníkov priamo z centra Montrealu. Avšak aj konečná podoba nového okruhu má niečo spoločné s novodobými antickými hrami: jeho najdlhšia rovinka prechádza popri veslárskom bazéne.
Napriek tomu, že mnohé pavilóny z čias Expa boli určené na demoláciu, nemal Roger Peart príliš veľa miesta na umiestnenie budúcej trate. Musel sa vysporiadať s niektorými prvkami – jazerom a parkom v strede ostrova, riekou na jednej strane a olympijskou veslárskou dráhou z hier XXI. Olympiády z roku 1976, ktorá mala ostať zachovaná. O tom, ako medzi to všetko vtesná nový okruh rozmýšľal na svojej chate v Saint-Sauveur neďaleko okruhu Mont-Tremblant počas zimy 1977, ktorá nebola príliš vhodná na lyžovanie. Mimochodom Peart nedostal nikdy za svoj návrh odmenu. Ako sám hovorí, robil to z lásky k motoristickému športu a boli mu preplatené len nutné výdavky spojené s návrhom. O jeho dokonalosti svedčí fakt, že za celých 43 rokov, čo sa tu jazdí sa na okruhu vykonala len jediná zmena. Napriek tomu pri všetkej skromnosti tvrdí, že dodnes nikdy na svete nevidel okruh, o ktorom by mohol povedať, že je dokonalý.
Rovnako rýchlo, ako vznikla myšlienka na vybudovanie okruhu, prebiehala aj jeho výstavba. Na jar 1978 odcestoval Peart s plánmi budúceho okruhu do sídla FIA, ktorá ho schválila v máji počas zasadania v Monaku. V júli sa začalo s výstavbou a o necelé tri mesiace sa tu už uskutočnila prvá veľká cena. Domáci usporiadatelia si snáď ani lepšiu premiéru nemohli priať, keď víťaznú trofej z rúk kanadského premiéra preberal rodák z neďalekého Saint-Jean-sur-Richelieu Gilles Villeneuve, na počesť ktorého bol okruh premenovaný len niekoľko týždňov po Kanaďanovej tragickej smrti v roku 1982. Dodnes si jeho rodáci pripomínajú pamiatku nápisom Salut Gilles na cieľovej čiare okruhu. Menej sa už vie, že legendárny jazdec Ferrari získal svoju prvú pretekársku licenciu v jazdeckej škole Rogera Pearta.
Trať, ktorá kopíruje obvod ostrova, je kombináciou rýchlych roviniek, zakončených pomalými zákrutami pri ktorých sú vďaka rieke Svätého Vavrinca betónové múriky viac než blízko. Jediné, čo mu možno chýba je väčšie prevýšenie, keď medzi najnižším a najvyšším bodom trate je rozdiel len 5,2 metra. Jazdci majú preteky v Montreale radi nielen pre samotnú charakteristiku okruhu, ale hlavne kvôli skvelej atmosfére, ktorú tu dokážu vytvoriť diváci. Technická dráha vyžaduje ich neustálu koncentráciu a ponecháva len malý priestor pre chyby. Zvládnuť nástrahy trate však nie je jednoduché ani pre najväčších majstrov volantu. Najrýchlejšie miesto okruhu sa nachádza pred poslednou šikanou a jazdci tu z rýchlosti presahujúcej 330 km/h musia na 122 metroch zabrzdiť zhruba na 130 km/h. Celé sa to odohráva v čase približne dve sekundy. Pridajte k tomu vysoké obrubníky a betónový múr tesne pri cieľovej rovinke a vznikne vám z toho dnes toľko ospevovaný Múr šampiónov. Zaujímavé je, že jeho sláva sa začína písať až v roku 1999. Pôvodne sa nazýval Mur du Québec podľa pútača Bienvenue au Québec (vitajte v Quebeku), ktorý býval na ňom zavesený. Nie že by tu k nehodám nedochádzalo aj predtým, ale od kedy tu v onom pamätnom roku počas pretekov opreli o múr postupne svoje monoposty majstri sveta F1 v poradí Damon Hill, Michael Schumacher a Jacques Villeneuve, ku ktorým sa pridal ešte Ricardo Zonta (vtedy už ovenčený titulom majstra sveta športových áut FIA GT), nenazve nikto toto miesto inak, ako Múr šampiónov.
Aby sme neostali len pri jazdcoch, treba povedať, že tu trpia aj monoposty. Z pohľadu bŕzd je to jedno z najnáročnejších miest v kalendári F1 (niektoré tímy si dokonca na tieto preteky nechávajú pripraviť špeciálne brzdové obloženia). Brzdné body sú všetky náročné a umiestnené veľmi blízko pri sebe. Spôsobujú prudký nárast prevádzkových teplôt brzdových kotúčov a strmeňov, ktoré na rovných úsekoch nemajú dostatok času na ochladenie. Nie je pritom rozhodujúci počet týchto bodov (viac ich je napríklad v Melbourne, Monaku, Baku, či Singapure), ale maximálne spomalenie – v piatich zo šiestich brzdných bodov prekračuje 5 G a priemer celého okruhu tak dosahuje 4,9 G, čo je najvyššia hodnota z kalendára majstrovstiev sveta. Ďalším problémom pre brzdové systémy býva vietor na dvoch najdlhších rovinkách: keď fúka zozadu, rýchlosť monopostov sa ešte zvýši, čím sú brzdy ešte viac namáhané. Zabrať tu dostávajú motory, prevodovky a vďaka nízkemu prítlaku aj pneumatiky. Táto vražedná kombinácia sa tu preto už neraz postarala o nečakané výsledky.
Jubileum spomínané v úvode oslávia domáci štýlovo. Len pred pár týždňami totiž boli dokončené nové boxy, ktorých výstavba bola podmienená pri predĺžení zmluvy na usporadúvanie veľkej ceny až do roku 2029. Tie pôvodné z roku 1988 boli zbúrané hneď po vlaňajších pretekoch. Súčasťou je aj budova riaditeľstva pretekov a nové zdravotné stredisko. Tuhá a dlhá zima však nakoniec posunula termín otvorenia až na koniec mája, ale na nedeľné preteky už by mali byť všetky práce dokončené.
Autor: FIA
Futbal
