Sledujte nás

Ostatné športy

Anorexia nebolí, „len“ sa na ňu umiera

Anorexia

Ospravedlňujem sa za iróniu v názve, nemá to byť sarkazmus, výsmech či odľahčenie témy. Skôr naopak, je to tichý výkrik zúfalstva, bezmocnosti, výkrik do prázdna… A možno… Možno sa niekto chytí…

Túto úvahu dávam do pozornosti všetkým rodičom, známym a blízkym mladých ľudí, ktorí sa dnes začínajú predbiehať v tom, kto viac a rýchlejšie zhodí kilogramy. Nielen tie nadbytočné, ale akékoľvek, len nech je toho veľa.

Že preháňam? Chcela by som, ale… Ako bývalá anorektička viem presne, o čom hovorím. Keď som si naivne myslela, že som už „za vodou“ a že to všetko zostane v pomaly a ťažko zabúdanej minulosti, vrátilo sa mi to na príbehoch mladých ľudí, ba skôr detí, na ktorých mi veľmi záleží. Vek 14 – 15 rokov je síce najsladší a najkrajší, ale aj najcitlivejší, a najzraniteľnejší. Každé neuvážené (hoci často dobre myslené) slovo môže byť spúšťačom, kedy si mozog povie, že sa preprogramuje na úsporný stravovací režim. Zrazu sa vám pred očami strácajú deti, ktoré boli kedysi veselé, vysmiate, spontánne. Čo na tom, že mali nejaké to kilo navyše?

 S ubúdajúcimi kilami ide dolu energia, chuť do života, radosť a bezstarostnosť. Zamyslené deti zrazu nie sú deťmi, sú to ubolení mladí ľudia, ktorí majú v hlave jediné – jedlo. Paradoxne, nie to, čo si dať na obed či večeru, skôr naopak, ako sa jedlu vyhnúť, aby nebol krik doma a aby vládali žiť. Verte, anorektici sú v tomto vynaliezaví a nečitateľní. Dokážu oklamať vesmír, nielen mamu a otca. Neuvedomujú si, že majú problém, že sú vážne chorí. Veď ich nič nebolí. Anorexia totiž nebolí, nekrváca, len sa pri nej človek stráca, až ho zrazu niet… lebo anorexia dokáže zabíjať.

Apelujem preto na rodičov, ktorí majú doma takýto problém, aby nečakali príliš dlho. Môžem vás ubezpečiť, že žiaden zázrak sa nestane. Samo sa to neupraví, ich dieťa nezačne zrazu jesť. Bude jesť už len menej a menej. Jedine včasná lekárska pomoc je tým najúčinnejším liekom. Nie sme v duši ani mozgu človeka, ktorý trpí, my jednoducho nevieme len tak pomôcť. Môžeme prosiť, naliehať, vyhrážať sa, plakať. Sme však slabší ako oná beštia, ktorá ovláda telo chorého. S ňou sa nedá bojovať rozumom, nie je to o inteligencii. Je to jednoducho choroba, ktorá si vyberie svoju obeť a len čas ukáže, kto bol silnejší a kto vyhral. Cesta z normálu k anorexii je totiž rýchla a bezbolestná, cesta späť ťažká, boľavá a veľmi dlhá.

Viac v Ostatné športy