Tento príbeh je na hrane zákona. Verím však, že pochopíte jeho iróniu.
Stalking je môj život. Venujem sa mu už od školských čias a rozhodne nemám chuť prestať. Hej, viem, šmírovať cudzích ľudí nie je etické a v mnohých krajinách ani legálne, no je to zábava. Navyše, zdraviu prospešná. Teda… kedysi bývala.
Za mojich mladých rokov sa šmírovalo celkom inak. Vtedy sme to ani nevolali stalking (nebolo to ani tak dávno, ale tie amerikanizmy sú naozaj dosť mladé), len proste šmírovanie. Alebo sliedenie, to je jedno. V mojom prípade to začalo celkom nevinne (ako u skoro všetkých mojich kolegov), platonickou láskou.
Každý správny stalker vie, že základom úspešného sliedenia je kontakt s obeťou bez toho, aby si to obeť všimla. V mojich začiatkoch to boli dlhé prechádzky na miesta pravdepodobného výskytu daného subjektu. Kebyže mám už vtedy krokomer, zrejme by mu vyrazilo baterku, také trasy to boli! Popravde, nie vždy to boli úspešné vychádzky (každý sa učí na vlastných chybách), ale človek si pri tom aspoň udržal kondíciu – pre prípad náhlej potreby ujsť z miesta činu.
Neskôr sa k prechádzkam pridal fotoaparát. Najprv ten na film. Juj, to bol trapas, keď sa mi raz neplánovane zapol blesk! Navyše to strašne šťukalo. Digitálny foťák priniesol drobné pozitívum v tom, že sa dalo okamžite skontrolovať fotku a v prípade potreby ju vylepšiť v počítači. Nehovoriac o tom, že odpadol strach z odhalenia vo fotoslužbe. Predsa, nie každý má doma fotokomoru (najmä, ak nemáte ani znalosti z chémie).
Zrazu prišiel dar z nebies v podobe sociálnych sietí. Verím tomu, že ten, kto ich vymyslel, musel byť tiež stalker. Teraz nemusím ani len dvihnúť zadok zo stoličky: stačí mi pár klikov a môžem sa celé hodiny kochať pohľadom na vysnívaný subjekt. Má pekné zuby. A tie oči… hm, takú fotku z úkrytu človek často neurobí…
A tak si hovorím, že ak chcem byť legálne stalker, musím byť paparazzo. Tí sú platení za to, že vylihujú v úkryte pri domoch celebrít, ešte aj nafasujú naozaj profesionálny fotoaparát s aspoň stonásobným zoomom a čakajú, kým sa on či ona rozhodne vyjsť v pyžamku na terasu vypiť kávu. A čo je najlepšie, ešte za to zinkasujú pekné peniaze. O tie by mi až tak nešlo, prácu mám dobrú, ale… viete, taká príležitosť…
Áno, stalking je môj život. A hoci ďakujem úchylom, čo vytvorili sociálne siete, za ich prínos pre našu vec, ostávam tak trocha old-school. Veď nič nie je krajšie ako nenápadná prechádzka po okolí, teraz už aj s mobilom, ktorý má foťák. Nenápadné, nevinné, účinné. Hm, veď ja naozaj nemôžem za to, že býva hneď pri potravinách, kam denne chodím, či…?
