Napísať tento článok je ďaleko preďaleko za hranicami mojej komfortnej zóny… Roky sa v tom „plácam“ (ospravedlňujem sa za čechizmy, ale v slovenčine neviem nájsť výraz, ktorý by vystihol, čo tým chcem povedať). A už mám pocit, že ak sa niečo nestane, nezmení, tak asi explodujem. Aj keby to malo znamenať, že pôjdem s kožou na trh. Pretože potrebujem hnací motor, niečo, čo ma nakopne, čo mi vráti energiu a chuť a odhodlanie. Niečo, čo mi už nikdy nedovolí vrátiť sa k môjmu celoživotnému parťákovi s menom JOJO EFEKT…
Ako to všetko začalo?
Mala som 15 alebo 16 rokov a vážila som pri výške 172cm 50kg aj s posteľou. A z dnes mne neznámych dôvodov som sa považovala za tučnú. A nepáčili sa mi moje nohy… Zverila som sa sestrenici a tá ma zasvätila do tajov delenej stravy. V tom čase sa ešte nedialo nič mimoriadne, ale v mojej hlave stále blikal banner: „Si tučná!“ Blikal na červeno…
O štyri roky neskôr som odišla do Nemecka opatrovať tri malé deti. Cez deň ma vyšťavili decká a večer som sa cítila sama, smutná, cnelo sa mi za domovom a tak som sadla na bicykel a šla si nakúpiť jedlo, ktoré by zaplnilo tú prázdnotu vo mne. A večer pri telke som to všetko pojedla. Sladké, slané, všelijaké, všetko dokopy… Za tri mesiace som pribrala vyše desať kíl. Keď ma po návrate domov takmer nespoznala vlastná mama, s veľkým odhodlaním a bitím sa do hrude som vyhlásila, že idem chudnúť… A aj som schudla. No potom zas pribrala, lebo som sa vrátila k starým stravovacím návykom.
A tak to šlo dokola, rok, päť, desať, dodnes. Dokázala som zhodiť, no nedokázala som sa tam udržať a jedlo sa stalo mojou závislosťou. Rokmi delenej stravy som sa dopracovala k totálnemu odporu voči jedlu bez príloh, dnes už teda delená strava, low carb či keto u mňa absolútne neprichádzajú do úvahy.
Dvadsať rokov môjho života je život v nekonečnom povolení na striedačku s diétou, či pokusom o zdravé vyvážené stravovanie. Prosím, neodsudzujte ma. Viem, že tieto excesy nie sú zdraviu prospešné. Viem, že sa lepšie cítim, keď som štíhlejšia, no niekedy to jednoducho nejde. Preto tak veľmi rozumiem účastníkom extrémnych premien a iných podobných „šouiek“, aj si s nimi poplačem, lebo aj ja sama som zacyklená v zajatí jedla a dobre viem, ako pod vplyvom osobných problémov je ťažké sa z toho vymotať.
Hej, viem, že každý má svoje osobné problémy, ale tiež viem, že každý z nás je iný, každý rieši problémy inak a niektorí sme jednoducho takí, že problémy zajedáme. Pocit pôžitku z jedla však trvá len chvíľku a nasleduje pocit znechutenia z ďalšieho zlyhania, čo neraz končí zas náletom na nejaké ďalšie jedlo. Veď som nemožná tak či tak, tak čo už 🙁 A tak dokolečka dokola. Viem, že mnoho žien sa v tomto nájde tiež.
A takto to bolo aj tento rok. Na začiatku roka som sa hecla, „kusla“ a zhodila vyše pätnásť kíl. Zamilovala som sa do behu a bola som na seba hrdá. Úprimne, bolo príjemné počúvať, že som pekne schudla a dobre vyzerám. No potom sa zas nakopili nejaké osobné veci a štipľavo mi to okorenili nepríjemné tetanické ataky a zas to všetko šlo do hája a ja som bola rada, že som. Takže som dnes tam, kde som bola na začiatku roka a dobrovoľne bez mučenia priznávam, že aj s ďalšími dvoma kilami navyše. Predvčerom ma pri pneuservise videl Stew a skoro zabudol odbočiť, chudák 🙂
Neviem, kde sa stala chyba, prečo sa to deje v mojom živote, aké má toto všetko hlbšie pozadie niekde v psychike. Faktom však je, že dnes, na prahu štyridsiatky už mám toho dosť, som z toho unavená a nebaví ma to. Niekedy mám pocit, že už nevládzem. Že už nevládzem ani nevládať…
Chcem s tým skoncovať raz a navždy. SCHUDNÚŤ UŽ RAZ A NAVŽDY!
Napadlo ma toto všetko napísať a použiť to ako verejný prísľub, vraj to môže pomôcť. Aj keď pravdupovediac, mám z toho obavy. Zlyhala som už milión krát, čo ak zlyhám a vzdám to zas? No zas na druhej strane, čo ak by som napísaním tohto článku našla podporu a v sebe vnútornú silu a konečne si začala veriť?
Ja to teda s malou dušičkou risknem. A v tomto období symbolicky vyhlasujem svoju osobnú revolúciu a boj proti jojo efektu. Kto chce, môže sa ku mne pridať, budem len rada…
Tak mi držte palce…
Autor: Eva Lackaňová
