Dva dni po uverejnení článku s mojou spoveďou o jojo efekte ma seklo. Ale tak, že dovi dopo… Po niekoľkých bolestivých dňoch som skončila na pohotovosti, injekcie, lieky… Bolí to ešte vždy, napriek liečbe.
Ale už som viac nemohla a nechcela čakať a odkladať to. Už som odmietla čakať na dokonalý deň, ktorý podľa mojich doterajších skúseností nikdy nepríde. Už stačilo tých predsavzatí, že od nového roku, od prvého v mesiaci, od pondelka… že po tej oslave už ozaj začnem, alebo že teraz sa neoplatí začínať, lebo však o chvíľu sú Vianoce, tak si teraz ešte „užijem“ a začnem až po. Alebo v tomto prípade, že počkám, kým budem celkom fit… atď atď.
Do dokonalej chvíle to malo ďaleko. Všade okolo bordel, lebo čiastočne paralyzovaná som nedokázala zvládnuť domácnosť a deti. A tak limitovaná bolesťou, v póze Lagarderea som cez všetky nedokonalosti tohto obdobia začala.
Lebo dokonalý deň nikdy nepríde. Vždy tu bude nejaká oslava, návšteva, sviatky, výlet, zdravotný problém a neviem čo ešte, čo môže zapôsobiť ako dobrý dôvod začať so sebou niečo robiť až po tom.
A tu nastáva ďalší problém. Po čakaní na dokonalý deň D, zvykneme mať my – večné dietárky a s jojo efektom spriaznené duše, ďalšiu prekážku a tou je čiernobiele myslenie. Čo znamená v mojom prípade, že som sa neraz odhodlala, milión krát som začala… ale prišlo niečo, či už nejaké zlyhanie alebo už vyššie spomenuté „prekážky“ v podobe osláv a ja som svoj krehký nový režim porušila. Ibaže som si nedokázala povedať, že však ok, tak som sa pošmykla, vstávam a pokračujem. Dať si jeden zákusok pre mňa znamená, že si môžem dať aj ďalších 10, lebo však som to už všetko aj tak zbabrala.
Kdesi som čítala skvele vysvetlený príklad čiernobieleho myslenia. Človek sa vyberie na dovolenku do Chorvátska, ale niekde v Rakúsku zablúdi a zíde z cesty. Každý normálny človek sa okamžite pokúsi vrátiť sa nazad na diaľnicu a pokračovať v ceste do svojho cieľa. Nikto sa nevzdá a neostane byvakovať v Rakúsku a nestrávi dovolenku tam, utápajúc sa v sebaľútosti. Ale ja áno. Presne toto som zvykla robiť. Celé sa mi to vždy zrútilo a ja som naštvane hodila flintu do žita.
„Snaž sa o pokrok, nie o dokonalosť.“
neznámy autor
A tak som vždy stála vlastne na začiatku. A s každým ďalším zlyhaním sa oslabovala moja viera v seba samu. A kým som si stanovovala ďalší dokonalý dátum, v medzičase som si to s jedlom vždy zas raz pekne užila. Bludný kruh. Limitujúce presvedčenia v hlave. Tam si to musím usporiadať a netlačiť na pílu, ako mi ktosi napísal v komentároch k minulému článku.
Pochopiť, že dokonalosť neexistuje. A že výhovorky premenia naše sny na popol. A nielen sny ale aj sebaúctu.
Autor: Eva Lackaňová
