Klišé prvej triedy. V menších obmenách známe nám všetkým. Zatiaľ čo sa polovica sveta snaží predávať detoxikačné návody na dokonalosť, tá druhá sa vám snaží imaginárne roztiahnuť žalúdok. Ak by ste mi dali vymenovať päť detských tráum, ktoré mali trvalý presah do môjho života adolescenta, sebavedomo by som prehlásila, že „Zuzanka, musíš pribrať“ je tá najväčšia.
Budeš tu sedieť dovtedy, kým to nedoješ
A bez kompromisu. Vopred sa ospravedlňujem všetkým rodičom, ktorým som práve narušila dennú stolovaciu rutinu. Mnohí možno po tomto príspevku precitnú a začnú si premietať rituály zväčšovania žalúdkovej steny svojich ratolestí. Mala som to šťastie, že sa u nás takáto food kúra nekonala. Mama a otec boli natoľko tolerantní, že rýchle spaľovanie nadelené do môjho vienka nechali na voľnej špacírke.
Za lepšie zajtrajšky a zdravý rozum
Mala som krásne detstvo. Ako z rozprávkovej knižky. Bolo aj behanie naboso po zelenej tráve, boli aj domáce parené buchty, ktorých som sa nevedela nabažiť, bola aj bezhraničná mamina láska, ktorej heslo „milujem ťa takú, aká si“ tvorilo súčasť večernej modlitby. Štíhlu líniu som „podedila“ a brala som ju ako kamošku. Ale len do chvíle, kedy si ma pani učiteľka na základnej škole počas nácviku programu ku Dňu matiek nezavolala na bok a pošepla mi slastné: „Zuzanka, musíš viac papať, pretože si príliš chudá. Sľúbiš mi to, dobre?“
Odmysliac si všetky dodatočné emócie, ktoré mnou po tichom preplesku lomcovali, si stále stojím za tým, že v tom momente sa mi môj stabilný kameň pod nohami rozpadol na kúsky a spôsobil škrabanec vždy, keď som počas svojho vývinu utŕžila od okolia podobnú poznámku. „Mala by si pribrať“ sa ozývalo ovzduším ako mantra a ja som na ňu začala veriť podobne ako veria deti na strašiaky pod posteľou. Niektoré veci si človek so sebou vezme do hrobu a niektoré nosí na čele nalepené dovtedy, kým sa nerozhodne strhnúť ich sám.
Body shaming – základná stavebná jednotka spoločnosti
Aby to dnes nebolo len o emocionálnom výleve jednej ženy, trošku si túto problematiku zasadíme aj do odbornejšieho prostredia. Body shaming nie je žiadnou prevratnou novinkou, bol tu skôr ako doba instagramová. Stal sa integrálnou súčasťou nášho fungovania na tejto planéte. Pomedzi postavy na ulici sa šíri rýchlosťou blesku. Hentá je príliš chudá, ten zas veľmi tučný. Neviditeľná šikana má historický pôvod a dávno preskočila hranice internetu. Ako sa s tým popasujete, záleží už len na vás. No tretiačke na základnej škole to budete asi vysvetľovať márne.
Bumerang, ktorý sa vráti so stonásobne vyššou intenzitou
„V puberte priberieš. Keď porodíš, priberieš.“ Moji drahí, nemusíte byť zarytou feministkou na to, aby ste sa jedného dňa rozhodli stopnúť podobné „overené“ recepty na šťastie. Nikto sa ma však nikdy nespýtal, či pribrať vôbec chcem. Vo svojej koži som sa cítila dobre a myslela som, že parametre spoločnosti nie sú natoľko relevantnými hýbačmi ľudskej psychiky.
Všetci proklamujú sebalásku, ktorú by sme radi ukotvili aj v praxi. No tá dostane imaginárnu facku zakaždým, keď niekto natrhne obal nášmu egu udržiavanému v stave pokoja. To následne zabalíme do voľnejších vecí, lebo si myslíme, že sa pod nimi všetko stratí. Dôkazy o polnočných seansách so slaninou si môžete nechať pre seba, pretože aj tak vám to nik neuverí. Keď k tomu prirátate pravidelné tanečné tréningy a večný pohyb, na povinné priberanie nemáte čas.
Self-love alebo keď z toho všetkého vyrastiete
Dnes sa moje dvadsaťštyri ročné ja na tomto všetkom len pousmeje. Stále som štíhla. Stále jem toľko, koľko vládzem a čuduj sa svete, ono sa to na mňa zatiaľ „nelepí“. Začala som s tréningami vo fitku a v súčasnosti môžem svojej genetike len poďakovať, pretože sa nemusím veľa trápiť s tým, aby sa na mňa v zrkadle usmial sval, ktorý sa práve ukázal v novom – väčšom šate. Nešla som hľadať nové ja. Len zobudiť to staré.
Aký je vlastne recept na self-love? Viete, že ani neviem? Asi len naozaj vyrásť z detských tráum. Dnes som so svojimi tenkými zápästiami, úzkym driekom a lýtkami bez objemovky kamoška. Kompromisy medzi skinny a oversize nerobím. Oblečiem si to, na čo mám aktuálne chuť. Pochopila som, že univerzálny booster, ktorý zabezpečí pocit spokojnosti, neexistuje. Raz sú to nové šaty, raz je to radosť z dobre nafarbeného obočia, inokedy dobrý pocit z tréningu či z kvalitnej čokolády po ňom.
P.S.: Pamätajte, že za každú poznámku na adresu váhy vašich priateľov či neznámych v uliciach odíde zo sveta malý Šmolko. Ak ich chcete zachrániť, radšej si dvakrát premyslite, čo vypustíte do éteru. ?
