Ťapkať začínam niečo pred šiestou už za vidna. Sám, nikde živej duše. Do Priečneho idem cez Strelecké polia. Ešte sú v tieni, tak povrch je príjemne tvrdý. Mačky pekne držia. Pod snehovou doskou počujem potoky topiaceho sa snehu. Dávam pozor a vyhýbam sa takýmto miestam, preborenie sa do trhliny a čokoľvek podobné nie je nič príjemné.
Pri fotení pomocou statívu sa mi na Streleckých poliach nešťastne uvoľňuje mobil a len zázrakom sa zachytáva na ploche zadnej lyže. Inak by už bol dávno v doline. Fotenie v takomto teréne nie je nič príjemné. Pevné nohy v mačkách, pevné ukotvenie statívu na snehu i strmom svahu. To všetko je problém a riziko v jednom.
Asi v polovici Streleckých sa prepadám do štrbiny. Celého ma to otočí chrbtom smerom dole svahom. Bezmocné telo s batohom a lyžami mi drží iba noha zašprajcovaná v štrbine, inak letím dole hlavou bezmocne dole. Triviálna vec, neskutočný moment prekvapenia, niekedy s katastrofálnymi následkami.
Výstup do Priečneho pohodovka, ako aj do Žltej lávky, ktorej žľab je už slniečkom rozpustený. Oba zjazdy sú úžasné. Panenská stopa, jemne mokrý sneh na tvrdom podklade.
Dnes dolina prázdna, sem tam skialpinista, snehu poskromne, ale žľaby držia.
Uvidíme do Veľkej noci…
