Real – Atlético, post coitum

Nuž, na vyblýskanom San Siro to ani nie tak Real a Madrid, ako skôr Reanal a Madriť nakoniec predsa len dal.

Všetci videli, že Ramos to chcel kopnúť a nakoniec vlastne ani nekopol z ofsajdu, všetci videli, ako presne tá istá bradatá tetovačka, údajne v zápase najlepšia zo všetkých merengesov, nedostala červenú za kosu, čo by závidela i zubatá z Černákovej diskošky, všetci videli, že céerko narástol z mistr zíro na mistr híro až po funuse a iba vďaka penalte, čo ostane v histórii futbalových gólov navždy zbabelá, všetci videli, že Pepe je presne ako vraví starý dobrý ujo Bosák „úplnej smutek“ a večná kopa futbalová hnoja, všetci videli, že sledovať proti pusinkám vpredu Torresa namiesto takého Lewandowského je uslzená strašidelnosť pomýlenej náhody v kombinácii s jedným nie najšťastnejším pravidlom o strelenom góle na ihrisku súpera, všetci videli, že v predĺžení nechytajúci sa chytajúci Offluck dostal kompletných päť kusov a „úplnou náhodou“ po svojej ľavici, ktorú čítal na svoje nesporné superkvality amatérskejšie než Mucha v Evertone, všetci videli, že Zizu nie je väčší ako Diego…

Len nik nenapísal, že odpútanie sa od zmyslového vnímania je práve tá religiózna mystika, skrz ktorú vymodlil víťazom na kolenách, za čiarou 16-ky a s rukami zapichnutými do nebies aztékoidný Navas…