Štyri vety po Slovinsku

Zraneniami a inými wajsami postihnutí Sokoli s najagilnejším útočníkom Ďuricom, Makom vo večnom ofsajde a strateným čarodejom Šventom, nakopávajúcim loptu zásadne do súpera a prihrávajúcim ju ešte zásadnejšie dozadu, kopli v Ľubľane presne jedenkrát na bránu a smutnejšie od celej onej planej šouky skupiny F/ail/ je už len skutočnosť, že kapitán Hamšík ostal jediným, ktorý pred mikrofónom neplačkal a vedel jasne priznať, že súper bol lepší a zaslúžil si vyhrať.

Všetko ostatné je irelevantné.

Jano Kosák si stihol urobiť manikúru, Marcel Merčiak precvičiť spíč na smutného OTO-a a ElBorbély optimalizovať horizontálno-vertikálnu sterilitu ostrambaných sokolov, ktorých výkonnostné série furt čosi serie.

PS: A slovenská oligofrenická bedač na /a/sociosieťach samozrejme neotáľa a namiesto snahy o analýzu vlastnej repre napaprčene kopne radšej do českej, bo tá fuj ouno hanebne schytala u germána trojku…