Časy, kedy tímy ako Švajčiarsko, Francúzsko, či Taliansko vstupovali do zápasov ako totálni autsajderi sú nenávratne preč. A my sa nestačíme čudovať.
Veru, pamätám sa akoby to bolo včera, keď proti nám pred pár rokmi nastúpili Francúzi a ja som si s úsmevom na perách pomyslel, že to snáď ani nie je možné. Od tej doby ale ubehlo už mnoho chvíľ, a Kohúti na čele s bratmi nosiacimi meno Da Costa na dresoch už hrajú svetový hokej. To nám stihli dokázať už aj na tohtoročnom šampionáte, keď si poľahky poradili s „favorizovaným“ Fínskom. A to je len jeden z príkladov. Dôvod? Podľa mňa jednoznačne práca s mládežou, keď je kvalita podchytená už v útlom veku.
Naša mentalita nám niekedy neumožnuje hrať kvalitný zápas proti papierovo slabšiemu súperovi. Zviazané ruky, nervozita na hokejkách a korčuliach a hokej, z ktorého miestami až bolia oči. Na druhej strane, keď ideme do zápasu ako autsajder, hrá sa nám lepšie. Paradox? Vyzerá to tak.
Chlapcom z ich bojovnosti nič neberiem, práve naopak. Obdivujem každého jedného z nich, ktorý sa odhodlá a kývne na reprezentačný dres. Pretože to je dnes to, čo robí hráčom hrajúcim v zámorí najväčší problém. Čo je zvláštne, neviem či existuje niečo obdobné aj v inom športe. Väčšinou je reprezentácia odmenou za vydarenú sezónu.
Čo dodať na záver. Myslím si, že je čas, aby sme sa tešili aj z maličkostí, napríklad z výplaty alebo z dvoch bodov proti Talianom. Časy sa totiž menia, a preto by sme si mali zvykať.
