Keď v nedeľu 15. októbra predpoludním vybehli mladí chlapci (U13, neskôr aj U12) na futbalové ihrisko v Bardejove, netušila som, ako to celé skončí.
Starší chlapci pod vedením trénera Tomáša Dorina zdolali v neľahkom súboji súpera z Humenného výsledkom 6:3 a ich radosť v závere sa nedá opísať. Spontánna, nefalšovaná detská radosť, za ktorou bolo ich tvrdo vybehané a vydreté víťazstvo. Mladších chlapcov (tréner Mário Jančošek) remíza (8:8) možno až tak nepotešila, ale u nich je tá hra predsa len trochu iná. Posledný rok hrajú na dvoch poloviciach ihriska a body sa následne spočítajú.
Ja som však na zápas nešla s tým, že chalani musia vyhrať, a ak nie, tak to pre mňa bude len zbytočná strata času. To, že sa im darilo a výsledky potešili, bola už len pridaná hodnota a bonusový pocit radosti. Išla som znovu s tým istým jasným zámerom, ako tu chodím na každý zápas. Podporiť ich v tom, čo je teraz pre nich stredom vesmíru (tým je nepochybne futbal), a najmä pochopiť mladé nevyspytateľné dušičky, ktoré som len nedávno začala učiť.
Netvrdím, že sa mi to hneď podarilo, je to dlhá cesta, ale mám hádam dobre „našliapnuté“. Je totiž úplne niečo iné, keď tieto, niekedy až príliš živé stvorenia sedia v školských laviciach, kde nemôžu vydržať, kde každá minúta na tak nezáživnom predmete, akým je pre nich slovenčina, je celou večnosťou, a niečo úplne iné je, keď vybehnú na trávnik. Už teraz sú skvelými bojovníkmi so srdcom futbalistov, ktorých každá spálená šanca zabolí, každá lopta v bráne je gejzírom radosti a pre ktorých je každý posun v tabuľke smerom nahor krôčikom k splneniu ich veľkého futbalového sna. Už chápem, že oni musia byť neposední, zvedaví, spontánni. A jednoducho to nedokážu oddeliť na futbale a na vyučovacej hodine. A asi to už od nich ani nebudem žiadať. Futbalisti totiž musia byť iní, inak by každý z nás vedel hrať futbal. A že oni ho hrať vedia, o tom už dnes nepochybujem.
