Už niekoľko rokov Ministerstvo školstva SR vyčleňuje istú finančnú čiastku pre žiakov a študentov (aby sme boli spravodliví, tak aj pre pedagógov) na tzv. kultúrne poukazy.
Tie majú pomôcť v rozvoji kultúrneho povedomia, keďže slúžia ako vstupenky do niektorých inštitúcií (divadlá, kiná, múzeá, hrady a pod.). Hodnota jedného poukazu je jedno euro. Nie je to nič extra, ale pánboh zaplať aj za to.
To, že dnes sú len štyri (kedysi ich bolo šesť), a to, že ich žiaci nedostanú v novembri, keď končí platnosť predchádzajúcich, ale až marci/apríli a deťom často prepadnú, lebo ich nestihnú vyčerpať, je o inom. A verte, nebolo by to príjemné čítanie.
Skôr ma zaujíma iná skutočnosť. Prečo sme sa zatiaľ nedožili podobných športových poukazov. Že nie sú peniaze? Ale sú. Keď sa zrazu našli „zvyšné“ peniaze na úplne nezmyselné testovanie piatakov (ktoré nemôže ukázať naozaj nič), prečo sa nenájdu na rozvoj športovej zdatnosti našich detí? To naozaj nikomu z kompetentných neprekáža, že z našich ratolestí vyrastajú športové „drievka“, ktoré neraz nedokážu chytiť loptu, urobiť kotúľ, vyšplhať sa bez toho, aby v knihe úrazov na školách nepribúdali záznamy?
Netvrdím, že tie štyri poukazy nás vytrhnú zo spomínanej biedy, ale aspoň by sme mali pocit, že sa začína blýskať na lepšie časy aj v športe. Pretože ako ináč chceme začať zlepšovať športovú zdatnosť našich detí? Že im ponecháme smiešne dve hodiny telesnej výchovy týždenne? Ak sú na niektorých školách tri, považujem to za husársky kúsok (bez irónie).
Už v roku 2007 Výbor pre kultúru a vzdelávanie Európskeho parlamentu navrhol upraviť počet hodín povinnej telesnej výchovy v krajinách Európskej únie na tri hodiny týždenne, čo niektoré krajiny využili. Napríklad Slovinsko zvýšilo týždenný počet hodín z dvoch na tri, Poľsko na štyri, Francúzsko má na prvom stupni dokonca päť vyučovacích hodín telesnej výchovy.
My sme pre istotu chytili „spätný chod“, pretože v rámci reformy vzdelávania sa ukčet hodín telesnej výchovy okresal v štátnom vzdelávacom programe na dve hodiny týždenne. Školy síce môžu rozšíriť vyučovanie telesnej výchovy o jednu i viac hodín, ale v praxi sa pri takom množstve ďalších predmetov dá toto zrealizovať naozaj len veľmi ťažko.
A tak zatiaľ v tejto problematike ťaháme všetci za kratší koniec. Možno len čakáme (lebo to je vždy jednoduchšie), že nás niekto potiahne na druhú, tú výhodnejšiu stranu. 🙁
