Skúste si tipnúť, koľko z cc 1 778 000 registrovaných hokejistov na planéte sa dostane na majstrovstvá sveta. A teraz skúste, koľkým z nich dopraje osud zahrať si na zimnej olympiáde, ktorá sa na rozdiel od MS organizuje len raz za štyri roky.
Sú dve+ minúty do konca finálového zápasu a presne tak ďaleko visí aj tvoje olympijské zlato. Len nedávno si porazil Švéda, poslal si “domov” Kanadu, ideš pod perfekcionalistickým Sturmom v životnom laufe a práve obraciaš skóre a vedieš i nad ruským mamutom 3:2. Aby tých túzov od “šťasteny” nebolo rozdaných zrovna málo, arbiter ti dá ešte aj dvojminútovú presilovku! Hokejový molodec hrabe na tvojej už pozlátenej lopate kŕč za posledné ruble, Kovalčuk dvíha zrenice k stropu, Dacjuk leží na ľade, pohľad, aký si si neužil ani v časoch keď hral za Detroid. Rus doma pri telke tuhne v kóme, zvyšok hokejového sveta s prepotenými ponožkami neverí vlastnej perine. A vyblednutý Znarok tesne pred zástavou srdca odvoláva brankára. Pri počte korčuliarov 5 na 5 môže a musí urobiť jediné – prepnúť do All-In. Gusev! Šájba! Zabrósil! 3:3!
V predĺžení ti vyletí hokejka rovno Dacjukovi pod krk a to už si pripravený na to, že ruskú presilovku 4 na 3 /nedo/hráš v olympijskom finále presne poslednýkrát v živote.
V dlani rosíš striebro, čo ti práve zavesili na trepotajúcu sa hruď a schizofrénia myšlienok skúša pochopiť, či si viac vyhral alebo ešte viac prehral. Jedno ale vieš isto – že hokejovú rozprávku o “craziest game ever”, ktorej si bol priamym aktérom, budeš svojim vnukom vyprávať do konca života.
Lebo nech žije hokej!
