Marek: Ten čierny moment
Ten čas, keď tvoje telo na teba reve, že ho už vyše 40 rokov šrotuješ, no tvoja hlava to odmieta pochopiť a duša bojovníka (v preklade chlapská ješitnosť) sa nechce podvoliť. Vtedy sa opäť raz prihlásiš na turnaj. Séria majstrovstiev Slovenska v plážovom volejbale, mladých vyrysovaných nezaujíma, že aj ty si tak ešte pár rôčkov dozadu vyzeral a dal by si ich jednou rukou. Nevadí, použijem obidve. Škoda len, že to koleno ma už dlhšie pobolieva. Čo už, dám bandáž a rozhýbem to, ako zvyčajne.
1.kolo. Chvíľu to trvá, spoluhráč už asi začína pochybovať, či si dobre vybral, to budú asi tie kilečká, čo sa na mňa v poslednom čase nalepili. Ale ku koncu prvého setu mi konečne začínajú naplno fungovať všetky telesné sústavy a po vydretom víťazstve oslavujem triumfálny návrat na turnaje.
2.kolo. Tak toto už bolo fakt dobré, skoro ako za starých čias. Darmo, skúsenosti sú skúsenosti. Postupujeme.
3.kolo. V boji o semifinále ideme jak píly, prvý set je náš, 8:3 v druhom, súper je na lopate a ja v športovom tranze. Výskok, smeč, dopad…Na tvrdom nerovnom podklade koleno chce ísť najprv doľava, prásk, zachrapčanie, potom doprava, prásk, zachrapčanie. Ešte pred tým, než sa celý skydnem na zem, viem, že toto bude blbé. O desatinu sekundy sa už s nepublikovateľnými výrazmi gúľam po zemi á la Neymar, kým nezostanem schúlený stonať s ďalšími nepublikovateľnými výrazmi v hlave. Držím si ľavé koleno, čo sa deje okolo najprv nevnímam. Kamaráti pomáhajú vstať, beriem si medical time out a trápne skúšam, či to pôjde ďalej. Zľahka vyskočím, dopadnem, ale ľavé koleno ako keby tam nebolo, noha vybočí dovnútra. Šok zo mňa pomaly opadáva, prebieha verejná diagnostika, od vyskočeného kolena cez prasknutý meniskus až po roztrhnuté väzy. Asi by to chcelo sprchu, spotený a vyváľaný v piesku vyzerám jak rezeň v cestíčku. Nič moc, na jednej nohe. Niekto mi prinesie z bufetu ľad. Čo teraz? Konzultujem s kadekým. Dám si pivo, pozriem Sagana na Tour. V hlave sa mi premieta tá situácia aj celý turnaj. Zaujímavé, že najsilnejším pocitom vo mne nie je bolesť, smútok, strach či obava, ale ľútosť a hlavne zlosť. Zlosť, že nemôžem dokončiť tak sľubne rozbehnutý turnaj, kurnik, cítil som, že to ide…Koleno začína bolieť viac. Nakoniec sadám na noc do auta a odšoférujem 120 kilometrov domov rovno na pohotovosť.
(pokračovanie)
Peter: Ako som dokefal koleno – keď prídeš na to, že je zle
Existujú len dva typy futbalistov. Prvým z nich sú tí, ktorých dokefali iní. A tým druhým typom sú tí, ktorí sa dokefali sami. Môžete trikrát hádať, medzi ktorých som sa zaradil ja.
Jedného krásneho aprílového dňa v roku 2014 som šiel zakopať do jej guľatého veličenstva na predzápasový tréning ligovej Javoriny. Na pažiti v Malcove som sa vydal na ofenzívny výlet a ten sa skončil prihrávkou na moje päty a mojou snahou hrať. Hrať futbal. Glupocina. Protipohyb koleno nezvládlo a kvôli poškodeniu predného krížneho väzu sa fodbaloví nadšenci v Malom Šariši môjho štartu nedočkali (dobre, až taká hviezda som zas nebol).
Prešlo pár mesiacov od inkriminovaného momentu. Mesiace bez futbalu a vlastne akejkoľvek ťažšej fyzickej námahy kolena ako je chôdza. A celkom tá pauza pomohla, pretože potom som mohol hrávať ďalej. Inak, pre poranenia väzu neznalých odporúčam 2-3 mesiace odpočinku.
A teraz si, dámy a páni, dovolím preskočiť trochu v čase a presuniem sa do roku 2017. Ten začal písať poslednú kapitolu môjho vysokoškolského života v Brne. Život tam logicky znamenal aj futbal tam. Chodník, nie korunami stromov ale ten futbalový, ma priviedol do Vlasatíc, kde som skúsil z českej kinematografie pověstní okřesní přebor (kto nevidel, nech takoj zapína). Okrem toho aj brnenskú futsalovú ligu a univerzitné ligy v malej kopanej. Hej viem, na jeden týždeň celkom dosť popri škole a práci na čiastočný úväzok.
A tak v jednu ďalšiu krásnu slnečnú októbrovú nedeľu, pri domácom zápase Vlasatíc, prišiel jeden nešťastný defenzívny zákrok. Nešťastný v tom, že som sa zranil, šťastný v tom, že útočník neprešiel. Opäť sa ozvalo koleno, opäť ľavé a opäť som cítil starú známu nepríjemnú bolesť. Logicky som sa rozhodol dať si pauzu. Predsa bol tam opuch a bolesť, tak som dlabal na to. Prešli však dva týždne a keďže som sa v nedeľu poobede nechcel nudiť, šiel som povzbudiť spoluhráčov na ďalší domáci zápas. Zápas sa hral v extrémnych podmienkach, keďže kvôli silnému vetru nebola možná hra vo vzduchu. Horšie na tom ale bolo, že sa hrať muselo a domácich bolo desať.
Presvedčili ma, aby som nastúpi (ku***, ať to není hanba, vole). Behom dvoch sekúnd od mojej kladnej odpovede boli predo mnou dres, trenky a tiež kopačky. Ako chrániče som použil ponožky, v ktorých som prišiel. Mnohí by si mysleli, že píšem o zlomenine ale opak je pravdou. Zápas som dohral živý a zdravý. A tak som si o týždeň povedal, že keď to vtedy šlo, pôjde to aj teraz. A ono to naozaj šlo. Odohral som ďalší zápas. A cítil som sa dobre.
To mi však nedalo a hneď na druhý deň som sa pobral na futsalový tréning. Nabudený tým, že môžem naplno hrať, som do toho dal skoro všetko. Súboj jeden na jedného, kľučka na protihráča, pokus o streľbu pravou nohou – a stojná ľavá to nevydržala, končiac pokus o streľbu výkrikom do neznáma. A spomínaním všetkých svätých aj nesvätých výrazov, odplazením sa z ihriska a nakoniec vypýtaním si ľadu v bare. Bolo mi jasné, že sa operácii už nevyhnem…
(pokračovanie)
