Prepínam na nemecký Sky Sport. Sú tri minúty pred výkopom, Tomi Tuchel zubí žoviálny úsmev so sebavedomím väčším než Kližanov kompót. Súhlas, bude to tutovka.
Keď Lukaku prvýkrát nabúra parížsku nadutú bohorovnosť, Mbappe s grimasou misionára zo Zimbabwe kmitá rozpažené ramená – klídek, boys, o chvíľu to zrovnáme. Prorok. 1:1, možno keby mal Smalling kratší vrkoč.
Sila PSG je trieštivá, Bernata, o ktorom Uli Hoeness nedávno povedal, že v Bayerne si už nikdy nekopne nespoznávam, Dany Alvez vyškerene pätičkuje prihrávky a ani Komanč Bystré pero neukradol toľko koní, čo Verratti lôpt. Srdcu United ostáva tak trocha barikáda.
Tridsiata minúta, Rashfordova rana z kopačky letí ako Fero z výčapu po 18tom pive, Buffonovo “postrážte mi vápno, zbytok chytím” už bohužiaľ dávno neplatí… 1:2.
Alveza odrazu omrzia pätičky, Mbappe na 32 minút zmizne z obrazu. Tuchel tuhne. Devils tavia poctivé vidly s disciplínou kartuziánskej rehole a Neymar prvýkrát ľutuje, že neostal tľapkať babské dupky na karnevale v Riu. A arbiter tú ruku sekundy pred koncom pískne. Mladý Crashford nezná milosrdenstva.
Parádny zážitok, ohromný futbal. Veľkosť Gunnara je presne v tom, že s mužstvom, aké pri trestoch a maródke k dispozícii mal, vyradil asi najbohatších futbalových farmárov, čo za miliardy zžali všetko, čo svet vypestoval. Respect.
Marquinho má pravdu, “it’s time to eat our own sh-t”. Nuž, páni, že bon apetite.
