Chlapci, ďakujeme!

Moja mamka má 79 rokov a hokeju absolútne nerozumie. Včera ho s nami pozerala komplet celý prvýkrát v živote. Najmladší brat obetoval čas, peniaze a vykopal si desať dní z práce, len aby došiel z Prahy domov. Predovšetkým kvôli majstrovstvám sveta. V Košiciach bol aj naživo v Stýlke minulý piatok aj sobotu, spolu s kamošmi z výšky, pričom jeden priletel až z Malty. Druhý brat, manželka, či synovec presedia v slovenskom drese so srdciarskou partiou v skromnom baríku takmer každý náš zápas. Hokej je na Slovensku priam absolútny fenomén a včera… Včera to všetkých v krajine strašne zabolelo.

Otec nám ale ako chlapcom kedysi a vždy vravieval, že šport je iba ozdobou života, že jeho cieľom je predovšetkým rozdávať radosť. Zoceliť charakter, uznať kvality súpera, aj keď je možno slabší. A že nenávisť je to posledné, čo doň patrí. Ľudia, ktorí vedia napísať Markovi Stoneovi /Kanaďanovi, ktorý nám strelil šiesty gól/ priamo na Instagram tony vulgárnej špiny sú tí, čo chcú ubližovať a šíria nenávisť, ktorá na tomto svete vlastne nikde nemá miesto. K onej radosti zo športu totiž patrí aj sklamanie a bolesť. To, čo nás ako ľudí posúva ďalej, aby sme boli aj duchovne väčší.

Slovenský hokej na MS 2019 je statočný, a ak „prehral“, tak výsostne s hlavou hore. Ukážme mu náš obdiv a aj na našich postoch v živote bojujme ako naši mladíci s dvojkrížom na hrudi.

Chlapci, ďakujeme.