Zlé jazyky tvrdia, že jediné, čo Rimania vymysleli, bol betón. Podľa môjho názoru však vymysleli ešte niečo iné: wellness. Aby som vám to dokázala, vezmem vás do Ríma v roku 230 po Kristovi.
Časť piata: o národe, ktorý vymyslel wellness
Nad arénou v Koloseu sa víri prach. Bojujúci gladiátori, stojaci proti sebe na život a na smrť, spotení a už trocha umazaní krvou, zápasia o priazeň davu a najmä dnešného oslávenca. Cisár Alexander Severus oslavuje desiate výročie vlády a pre obyvateľov usporiadal to, čo je v tejto krajine zvykom už celé storočia: gladiátorské hry. Panem et circensis, chlieb a hry, to je štátne heslo. A kým obyvatelia cisárovi želajú decennalia feliciter (šťastné desiate výročie), bavia sa spôsobom, ktorý sa nám zdá veľmi krutý.
Gladiátorské hry nie sú rímsky vynález. Odkukali ich od Etruskov, najpoverčivejšieho (a vraj najobéznejšieho) národa antiky, ktorý ovládal Apeninský polostrov pred vzostupom Ríma. Pravda, až títo megalomani povýšili niekdajšie skromné zápasy na počesť zosnulým na gigantické krvavé jatky. Arén ako bolo rímske Koloseum, je v celej Ríši množstvo, prakticky v každom meste je nejaká (mimochodom, Koloseum nedostalo svoje meno kvôli tomu, že by bolo výnimočne kolosálne – no v polovici prvého storočia po Kristovi stála v jeho blízkosti kolosálna socha cisára Nera, neskôr pretesaná na boha Hélia. Flaviovský amfiteáter, ako znel jeho pôvodný názov, tak získal prezývku „ten amfík pri kolose“).
Len pár sto metrov od Kolosea nájdeme rozľahlý štadión. Je to Circus Maximus, najslávnejšia dráha na preteky vozov. Slovo „circus“ sa ani náhodou nevzťahuje na „cirkusantské“ umenie, len na tvar dráhy (doslova veľký okruh). Tu sa Rimania chodia dívať na akčné zápolenie dvoj-, troj- a štvorzáprahov. Dokonca aj stávkujú na víťazné kone a neskrývajú svoje nadšenie z výhry (ako by povedali ich grécki susedia – ho hippos eu trechein – kôň dobre behá).
Rimania mali radi šport, no najmä ako diváci. Venovali sa aj aktívnemu športovaniu (aby náhodou nevyzerali ako neslávne známy a poriadne vypasený cisár Nero), no na oveľa menej akčnej úrovni ako Gréci. A najmä, kombinovali športovanie s príjemnými aktivitami, ako bolo kúpanie, saunovanie či masáže.
Aha, tamto ide jedna rímska dáma v spoločnosti svojich dvoch slúžok. Poďme za ňou, dovedie nás do cieľa našej cesty. Sú to kúpele cisára Caracallu, otvorené len pred niekoľkými rokmi. Vo veľkom areáli sa nachádza množstvo atrakcií na relaxáciu tela i duše. V hlavnej budove sú bazény s teplou, vlažnou i studenou vodou, ako aj parný kúpeľ. Po stranách sú otvorené priestory, kde sa dá cvičiť. Budovy, ktoré uzatvárajú areál, skrývajú obchody, masáže, je tu aj knižnica, vzadu dokonca malé divadlo. Všetko je – ako inak – v mramore, bohato zdobené mozaikami.
Rímske ženy mali jedinečnú možnosť užívať si život. Ideálna rímska pani domu sa označovala ako domina lanificia, pia, univira, domiseda. Pani domu, čo spracúva vlnu (platilo to aj pre manželky naozaj vysoko postavených mužov – aj cisár Augustus nosil oblečenie, ktoré mu zhotovila jeho manželka Lívia, a keďže bol údajne veľmi zimomravý, milá cisárovná sa musela poriadne obracať), je zbožná (súčasťou ženských povinností boli každodenné modlitby k domácim božstvám), verná svojmu mužovi (toto snáď nepotrebuje komentár) a doma sediaca. Našťastie, to „sedenie doma“ sa vzťahovalo len na to, že ženy nezasahovali do politiky (pokiaľ neboli rovno manželkami cisára). No podobne ako muži, aj ony sa mohli dívať na gladiátorské hry (a snívať o svalnatých gladiátoroch), navštevovať preteky vozov v cirkuse a chodiť „wellnessovať“ do kúpeľov. Tých bolo v Ríme (a v celej ríši) ako maku.
Bohaté matróny mohli cvičiť, chodiť na masáže či plávať. A hoci „civilizovaný“ svet ponúkal množstvo možností na sebarealizáciu, ani ich „barbarské“ kolegyne sa nemali až tak zle. Ale o tom nabudúce…
