Naša lyžiarska dedinka snov ma už klasicky po novom roku víta tentokrát bohužiaľ bez snehu, no aspoň že typickou januárovou podnulovkou. K jazierku pri Regetovskom rašelinisku – pre nie tunajších inak že celkom parádna, a o to nenápadnejšia Národná prírodná rezervácia biokoridoru Nízke Beskydy – to mám oblizovaný ostrambaným slniečkom v svižnom kroku chvíľu. Na opačnej strane doliny zasnežujú “malý” svah, vedľa naďalej zarastá niekdajšia malá pýcha Slovenska a veľká Regetovky, povestné “Háčko”. Spomienky. Možno ešte niekedy raz.
Jazierko. Zamrznutá plocha dýcha samotou čarodejna a ranné stretnutie s tichom si dávam ako bonusové nedeľné rozdumovanie o vesmírnosti. Korčule sú vynález na Nobelovu cenu. Súboj prírody a noža, ľadu a ocele, stoického pokoja a hravej rýchlosti. Symbióza, čo naveky prýštiť bude v radosť…
Na ceste späť znova sledujem vyhladované delá chrliace do slnečných nebies bielu hmlu. Ešte vydýcham, dvakrát vyspím a nasadím prvý oblúk. Bože daj. Ten obľúbený, z prívratu spodnej lyže. O tom snáď nabudúce…
