Nedávno sme priniesli príbeh československej krasokorčuliarky Evy Romanovej-Grahamovej. Spolu s bratom Pavlom štyrikrát dobyli svetový krasokorčuliarsky trón. Dnešné riadky sú skôr dokončením príbehu Pavla Romana (* 25. január 1945, Olomouc – † 30. január 1972 , Rogersville, Tennessee). Krátke, veľmi krátke dokončenie. Jeho životný príbeh sa totiž naplnil vo veku 29 rokov.
Nebudeme písať o jeho športovej kariére, to by sme len kopírovali úspechy jeho sestry. Tvorili totiž tanečný pár na ľade a všetky víťazstvá si delili na polovicu.
Keď sa po skončení športovej kariéry rozhodli ísť každý svojou cestou, netušili, že sa ich cesty rozídu navždy. V kalendári sa vtedy písal 30. január 1972. Pavel Roman žil s manželkou Sonjou Grandovou v Tennessee. Miloval autá, rýchlu jazdu a ako mechanik – amatér opravil čokoľvek. Aj preto mu v ten večer telefonoval známy, či by mu nepomohol opraviť auto. Pomohol. Poslednýkrát. Opravil kamarátovo auto a keď sa ponáhľal domov, na prašnej ceste dostal šmyk, vletel do priekopy a prerazil si spánkovú kosť. Bol na mieste mŕtvy.
Jazdil rýchlo, žil rýchlo. Možno aj preto stihol za 29 rokov zažiť toľko, čo iní za celý dlhý život nestihli. Dnes si málokto vie predstaviť, čo súrodenci Romanovi znamenali v 60-tych rokoch pre Čechoslovákov. „Oni boli bomba! Keď jazdili, celý národ sedel pri čiernobielych televízoroch,“ spomínala Ilona Konečná, priateľka Evy Romanovej.
Dnes, v novom storočí zapadajú tieto niekdajšie športové hviezdy prachom a pomaly sa na nich zabúda. Písali však dejiny nášho športu, za každým ich úspechom bolo mnoho sĺz, odriekania, tvrdej driny. Pri každom úspechu to boli znova slzy, radosť a chuť ísť ďalej. Ale vždy to bolo len a len o ľuďoch. Preto by sme nemali zabúdať.
